… a bolo ako zvyčajne nebýva.
Kráčala som po schodoch Justičného paláca. Na okraji schodov stáli asi štyria ľudia. Započula som také milé „Helou“. Trochu ma to prekvapilo. Advokát, ktorého pozdraví pred pojednávaním niekto iný ako klient alebo kolega, ostane vždy tak trochu zneistený. Z tohto, cudzinou zaváňajúceho slova, bolo jasné, že je to on. Svedok, prichádzajúci z Nemecka.
Starší muž, s dlhšími prešedivenými vlasmi po plecia, v oblečení pripomínajúcom výlet do odľahlejšej dediny. Bol tu. Usmiaty, pripravený vypovedať pravdu, nič iné než pravdu a nič nezamlčať.
Teraz stál pred sudcom. Nič neobvyklé, bežná justičná prax, až na pár momentov. Svedok na viacero otázok odpovedal dosť netradične.
Viete si predstaviť ako odfrkáva kôň? Tak presne týmto gestom reagoval postarší pán na niekoľko položených otázok. Jeho zdvihnuté plecia, vyvalené oči, trasúca sa hlava s vibrujúcimi perami, ktoré vydávali zvuk frrrrrrrr dali tlmočníčke zabrať. Bolo zrejmé, že nevie čo má povedať, ale preložiť toto gesto z nemčiny do slovenčiny nebolo úplne jednoduché.
V justičáku sú prijaté úsporné energetické opatrenia, vďaka ktorým je na chodbe zhasnuté svetlo a v miestnosti nie je prekúrené. Napriek tomu, nášmu svedkovi bolo po chvíli teplo. Dokonca tak, že si dal dole pletenú vestičku. Na jeho kockovanej košeli sa objavili klasické „hozentragle“, ktoré si začal palcami naťahovať a púšťať na hruď. Prásk, prásk, prásk. Nezvyčajný zvuk v súdnych priestoroch sa rozšíril tichom, do ktorého zasiahla až ďalšia otázka. Nič. Žiadna odpoveď, len leštenie kovového odznaku nad pásom menčestrákov. Táto činnosť síce nevydávala zvuk, ale dosť odpútavala pozornosť svedka. Nevadí. Chvíľu sme si počkali na jeho mentálny návrat a pokračovali sme, s už vylešteným odznakom, v kladení otázok, prekladoch a odpovediach. Bolo to náročné. Predsa len svedok mal okolo sedemdesiat rokov, stál prvýkrát pred slovenským súdom, mal za sebou náročnú cestu a výsluch trval viac ako dve hodiny.
Po neskrývanej radosti z otvorenia okna ukázal prokurátorovi gesto naznačujúce, že je smädný. Prokurátor, poznajúc pomery v justičáku, kde bufet nefunguje, automat je pokazený a na toaletách okrem bieleho justičného netečie nič iné, skleneným pohľadom prehliadol naznačený pohár, ktorý sa dvíhala k vysmädnutým ústam. Svedok situáciu vyriešil po svojom. Z ľavého vrecka nohavíc vytiahol strieborno-zelený šúľok. Starostlivosti ho rozbalil a do úst si vložil bielu hmotu. S takou chuťou sa pustil do žuvania, že jeho mľaskot prehlušil tlkot klávesnice. Nasledujúce slová vychádzajúce z týchto rozbehnutých úst boli zmeskou mľaskotu, huhňania a pozostatkov nemčiny. Tlmočníčka sa začala nakláňať nad ústa svedka, aby mohla aspoň odčítať to, čo sa nedalo počuť a aj jej začalo byť teplo. V tej chvíli sa všetky oči v pojednávacej miestnosti upínali na jediný bod. Hoci svedok natrafil na jedného z najtolerantnejších a najpokojnejších sudcov, predsa len sa mu dostalo upozornenia, že v pojednávacej miestnosti sa žuvačka nežuje. Viete si predstaviť Nemca, ktorý pred súdom cudzieho štátu, poruší pravidlo? Neviete! Po pretlmočení týchto slov sa pán tak preľakol, že namiesto toho, aby si žuvačku vytiahol, ju rovno prehltol. A vtedy sme sa preľakli aj my. Jeho vypúlené oči a ruka na hrudi nedávali úplne poznať, či mu zabehlo alebo išlo len o prirodzené presunutie žuvačky z úst do pažeráka. V tejto chvíli sme všetci sledovali svedka a čakali, či bude ešte vypovedať alebo zavoláme záchranku.
Nezabehlo, po pár sekundách sa oči vrátili do obvyklejšej pozície, ruka sa spustila k telu a sudca vyhlásil prestávku. Po pauze svedok ukončil svoje prvé vystúpenie pred slovenským súdom. V zdraví. Odišiel na letisko, aby sa vrátil tam, kde to pozná, kde nepotrebuje otvárať okno v miestnosti s devätnástimi stupňami a napiť sa môže, keď jednoducho potrebuje.
Tak dovidenia a veľa šťastia Heinz.