Dvadsaťtisíc dokumentov ukrytých v archíve v Kaniciach otvorilo cestu k hľadaniu pravdy. Šesť odsúdených mužov sa opäť rozhodlo postaviť pred súd a preukázať, že zločin, ktorý im roky ťaží nohy ako železná guľa, nespáchali.
Podali návrh na obnovu konania. Dokumentmi z archívu predkladajú písané svedectvo, preukazujúce podmienky a systém vyšetrovania komunistickej ŠTB, ako obraz doby, v ktorom bola mladá študentka medicíny zavraždená. Karikatúru neutíchajúcej vášne po moci, úspechu a uznaní tých, ktorí sa celou svojou pracovnou existenciou postavili za vytvorenie konštrukcie vraždy.
Žiaden problém.
A tak sa v tejto horlivosti začala skladať mozaika deja, časových súvislostí a aktérov. Nehodiace sa preškrtlo, roztrhalo alebo uložilo do archívu. Čo chýbalo sa domaľovalo v podobe výsluchov na smrť vystrašených svedkov. Nakoniec obraz plný prekresľovaných a prerábaných výjavov preleštili, osušili a vydali svetu ako svedectvo o pravde. Utajením zásadných dôkazov sa tak súdom ponúkla verzia, ktorá umožnila verejnosti oznámiť “prípad je vyriešený, páchatelia putujú do basy. Založiť AD ACTA“.
Celé roky sa odsúdení muži snažili dovolať svojej pravdy. Zatiaľ bezúspešne.
Čo sa to vlastne stalo?
Podľa oficiálnej verzie mali odsúdení vtiahnuť mladú študentku medicíny dňa 9.7.1976 asi okolo 22:30, pred vysokoškolským klubom v Bratislave, do auta Fiat 125P. Odviesť ju na byt na Varinskej ulici v Bratislave. Tam ju opiť, zviazať jej ruky šnúrou, skupinovo znásilniť, odviesť autom k termálnemu jazeru a utopiť. Mŕtve telo mali vytiahnuť a previesť k jazeru v Kráľovej pri Senci.
Strašné? Áno. Pokiaľ by sa to takto stalo je to skutočne strašné.
V bežných kriminálkach sa sofistikovane zahalený zločin odhaľuje nenápadnými detailmi. Tak sa na niektoré pozrime!
Byt na Varinskej v Bratislave. Do mája 1976 v tomto byte býval Milan Andrášik. V čase skutku (9.7.1976) už dva mesiace od neho nemal kľúče a bývali v ňom úplne iní nájomníci. Máme dôkaz o tom, že M. Andrášik mal od bytu náhradné alebo iné kľúče? Nemáme. Vieme ako sa tam dostal? Nevieme. Nevadí?
Len tak mimochodom. Predstava, že niekto, kto uniesol mladé dievča, sa s ním a ďalšími šiestimi ľuďmi, vyberie do bytu, v ktorom dva mesiace nebol a nevie, kto tam môže alebo nemôže byť, si vyžaduje skutočne fantáziu akčného hrdinu. Nevadí. Poďme ďalej!
Šnúra od prádla, ktorou mali byť zviazané ruky obete. Podľa „ustálenej“ verzie ju mal priniesť jeden z páchateľov z kúpeľne bytu na Varinskej. Majiteľka potvrdila, že šnúru na bielizeň mala, ale nechýbala jej. Dokonca si ani nevšimla, že by v byte boli cudzí ľudia. Žiadne stopy? Kde zostali fľaše od alkoholu, ktorý liali do unesenej dievčiny? Poháre? Ohorky z cigariet? Súlož viacerých chlapov na obeti, bez stôp? Žiadne stopy po obrane obete? Majiteľka ani noví nájomníci si nič z tohto nevšimli? Tiež nevadí?
Korunná svedkyňa, dnes už nebohá lekárka Zimáková bola v prípravnom konaní vypočutá tridsaťtrikrát. Pred niektorými „kľúčovými“ výsluchmi bola zadržaná v cele predbežného zaistenia. V tom čase bola tehotná, mala krátko pred svadbou. Z dostupných dôkazov je zrejmé, že sa jej vyšetrovateľ Pálka vyhrážal tým, že keď bude mariť vyšetrovanie a nepovie „pravdu“ príde o lekársky diplom a porodí vo väzení. Rozhodla sa povedať „pravdu“. Bola prepustená, vydala sa, porodila na slobode. V konaní pred súdom tvrdila, že jej usvedčujúce výpovede boli vynútené a nezakladajú sa na pravde. Za tento svoj postoj si vyslúžila nepodmienečný trest za krivé svedectvo, ktorý aj skutočne vykonala. Napriek všetkému, predložila dôkaz, že o skutku nemôže vedieť nič, ale úplne nič, lebo v danom čase bola podľa potvrdenia lekárskej fakulty na letnom splave Hronu. V čase skutku bola od Bratislavy vzdialená 150 kilometrov. Ani toto nevadí?
Utopené telo v termálnom jazierku a jeho nález na inom mieste. Kapitola sama o sebe a hlavne dôkaz, ktorý je nový a pre súd doposiaľ neznámy. Podľa novoobjaveného znaleckého posudku, telo mŕtvoly nemohlo byť utopené v termálnom jazierku. Kde a ako došlo teda k vražde? Nevadí nám toho nejak priveľa ?
Mám pokračovať?
Stále sa pýtate prečo sa otvára kauza štyridsaťsedem rokov stará? Kto má záujem hrabať sa v minulosti, bez možnosti zistiť pravdu?
Minimálne šesť mužov, ktorí napriek tomu, že majú vykonaný trest, vo svojom veku už nepotrebujú čistý register trestov a kariéru už asi tiež nestíhajú, neúnavne tvrdia, že nie sú vrahmi.
Áno, možno sa dnes už nedá zistiť, kto skutočne zavraždil Ľudmilu Cervanovú. Dá sa však zistiť, že neexistuje dostatok dôkazov nato, aby vrahmi boli práve odsúdení.
Uvidíme, či sa podarí vyprodukovať dostatok dôkazov, ktoré súd posúdi ako nové a navyše spôsobilé zmeniť to, čo sa doposiaľ zmeniť nedalo. Uvidíme, či sa skupine mužov, ktorých zvláštna hra osudu spojila na celé desaťročia, podarí odňať si visačku vrah a pobrať sa na večnosť s nápisom: „tu odpočíva v pokoji …. “.