„Ak by ktokoľvek psychicky vyrovnaný a silnej povahy strávil v tých priestoroch, čo i len mesiac, tak z nich odíde ako psychická troska“. To sú slová generálneho prokurátora Maroša Žilinku po návšteve reedukačného centra v Trstíne.
Psychická troska?
Pán generálny prokurátor! Reedukačné centrum je predsa špeciálne výchovné zariadenie, ktoré sa má starať o reedukáciu, výchovu a vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením, konkrétne s mentálnym postihnutím a poruchami správania. Aspoň takto to uvádza oficiálna stránka menovaného zariadenia.
Predstava, že deti sú umiestnené do zariadenia, v ktorom by psychicky odolný človek po mesiaci zošalel, je desivá. Hovoríme predsa o deťoch. Možno trochu komplikovanejších, ale stále o deťoch, ktoré potrebujú ochranu a pomoc.
Všetci vieme, že tento problém nevznikol dnes. Spomínam si, že ešte bývala verejná ochrankyňa práv pani Dubovcová upozorňovala vo svojich správach na alarmujúcu situáciu. Formulovala konkrétne odporúčania pre reedukačné centrá aj ministerstvo školstva. Takmer všetky zostali nepovšimnuté a len na papieri. Už vtedy nám bolo jedno, že sú tu deti, ktoré sú v prostredí predurčenom na zošalenie a neurobili sme nič!
Dnes verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský tvrdí, že situácia je ešte horšia.
Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa meria tým, ako sa dokáže postarať o svojich najslabších členov. Deti s poruchami správania a mentálnym postihnutím určite netvoria silnú časť spoločnosti. Práve naopak. Sú to slabé, zranené bytosti. Dnes sa z rôznych neohlásených návštev dozvedáme, že nemajú dostatok jedla, žijú v nevykúrených miestnostiach, bez potrebnej hygieny. Nemajú pocit bezpečia a pokoja. O láske už ani nehovorím. Tieto ľudské bytosti celé desaťročia nikoho nezaujímajú s výnimkou momentov pri populistických prezentáciách činnosti centier, výročných správach a zdôvodňovaní rozpočtu. Inak sú pre všetkých mŕtvymi dušami. Ich osudy sú zabudnutým zemiakom v kope studeného popola, ktorý pozvoľna rozvieva vietor cez vybité okná ochranných miestností. Do ničotnej prázdnoty bez budúcnosti.
Svoj príbeh v reedukačnom centre nezačali dobrovoľne. Zvyčajne o ich umiestnení rozhoduje súd. Takže pre mnohé z nich ide o trest, ktorý je potrebné prežiť. Oficiálnou verziou je, že sú umiestnené do centra, aby sa polepšili. Neviem ako vy, ale ja som sa za celý svoj život nestretla s tým, že by krutosť a zlé zaobchádzanie vytvorili to, čo si môžeme predstaviť pri slove vychovaný človek.
V zverejňovaných príspevkoch som sa dočítala, že tieto deti žijú v strašných podmienkach. Plesnivé sociálky, zima v izbách, nízka stravná jednotka, žiadna technologická vybavenosť … Dokonca, že sú bité, a sexuálne zneužívané. Prosím? Nehovorili sme v úvode o prevýchove?
Čo formuje prevýchovu týchto detí? Nedostatok, strach, bezmocnosť, násilie, ponižovanie. Strašná výbava. Viete si predstaviť, s akou dôverou a sebavedomím vstúpi takéto dieťa na trh práce? Aké sociálne kontakty budú určovať jeho smerovanie? Chceme skutočne veriť, že umiestňovanie detí do pekla s ohniskom položenom priamo v ich srdci, prinesie niečo iné, ako diabolské správanie? Ja si to nemyslím!
Možno je podľa Róberta Dobrovodského situácia ešte horšia, ako v nedávnej minulosti. Zajtra bude čo? Budete to opäť ešte horšie? Dá sa to vôbec ešte?
Pre mňa je maličkou nádejou, že sa o tom začalo verejne hovoriť. Konečne niekto povedal: „Cisár je nahý“. Dúfam, že to nezostane len pri tlačových besedách. Verím, že prišla chvíľa, keď sa nielen prestaneme tváriť, že v zariadeniach určených na prevýchovu sa prevychováva, hoci je zrejmé, že je to na míle vzdialené od oficiálnych vyhlásení uverejneným na webových stránkach.
Pokiaľ sa však urýchlene neprijmú zásadné legislatívne zmeny, ktoré zmenia súčasný systém predurčený k zošaleniu, tak z týchto centier budú vychádzať ľudské trosky. Tie, ktorým sa obvykle snažíme vyhnúť lebo nás môžu okradnúť, zbiť, prepadnúť … Vyrábame si ich! Svojim nezáujmom a ignorovaním. Tak potom nevykrikujme, že sa ich bojíme a majú ísť na desať rokov do basy!
Ten, okolo koho láska ani neprešla, nemôže byť láskavý. Nevie čo to je a možno už dávno zabudol, že po tom kedysi tak veľmi túžil.