Zraziť človeka

4. októbra 2024, Jitka Johana Hasíková, Zo života

„Odprisahala by som, keď som sa pozrela, nič tam nebolo. Vyšla som spoza autobusu a zrazu som počula buchot, škripot, vystrelili airbagy.“ Túto vetu počujem vo svojej kancelárií takmer vždy, keď niekto opisuje dopravnú nehodu, ktorá ho priviedla ku mne. „Pozrel som sa a nič som nevidel. Neviem, kde sa tam vzal. Fakt neviem ako sa to stalo.“

Ak som v jednom svojom článku napísala, že najväčší gentlemani  v rade mojich klientov sú podvodníci, potom za najnešťastnejších a najsmutnejších obvinených považujem tých, ktorí spôsobili niekomu zranenie pri dopravnej nehode.

Zuzana, ktorej príbeh sa stal súčasťou súdnych spisov, sa však vymyká z tohto obvyklého stupňa bolesti.

„Ráno pršalo. Rozmýšľala som, či pôjdem autobusom alebo si zoberiem auto.“ Začala rozprávať. „Nerada šoférujem. Vždy som z toho mala strach. Ale viete, dnes v práci, nedokážete existovať bez flexibility a k nej patrí aj to, že skočíte do auta a vyštartuje hneď, keď je treba. Možno aj preto som sa rozhodla pre auto.“

„V to ráno bolo fakt hrozné počasie. Zobrala som si kľúče, naštartovala a pomaly, v daždi v rannom prítmí, som vyrazila do práce.“

„Išla som …“ Pokračovala tichým, tlmeným hlasom, v ktorom nebola takmer žiadna energia. Iba hlboká bolesť. Vychádzala z nej v každom slove, v každom nádychu a pohľade na moju tvár. Od dopravnej nehody, pri ktorej na prechode zrazila chodkyňu, už prešiel istý čas. Zuzana aj napriek tomu prežívala skľučujúci pocit viny. Bola tak zranená tým, že niekomu ublížila, že niekto kvôli nej trpel, že nebola schopná chodiť do práce. Prestala sa stýkať s ľuďmi, blízkymi. O krátky čas prišla o prácu a zavrela sa vo svojom byte. Donekonečna sa vracala k tomu dňu. Zacyklené  spomienky na obraz ženy, ktorá leží na prechode, leží na nosidlách, odchádza v sanitke, napĺňali jeden deň za druhým. Bola na pokraji zrútenia.

V tej chvíli som si uvedomila, že pre jej „záchranu“ je dôležitejší psychológ a terapeut ako advokátka. Ako to ale urobiť, aby to pochopila a prijala?

Nechala som ju vyrozprávať všetko, čo si myslela, že potrebujem počuť. Potom som sa jej  začala pýtať. Dlho, pokojne a s pochopením. Na otázku: „Čo vás na tejto situácií najviac trápi?“ mi odpovedala, že to, že niekomu ublížila. Pokračovala som tým, že som sa jej opýtala, či sú ešte ďalšie problémy, ktoré musí riešiť v súvislosti s touto dopravnou nehodou, dostali sme sa k práci, plateniu šekov, rodine a jej blízkym.

Keď mi na otázku, čo by vám pomohlo vyriešiť všetky tieto problémy, odpovedala, zbaviť sa tej neznesiteľnej bolesti z pocitu viny, vedela som, že nastal čas, kedy jej môžem poradiť psychoterapeuta.

Absolvovala niekoľko terapií, vďaka ktorým sa lepšie poznala. Pochopila, z čoho pramení jej tyranizujúci pocit viny, prečo má depresie, úzkosti.

Po trištvrte roku stála predo mnou iná žena. Opäť zamestnaná, vyrovnaná s tým, že aj táto kapitola života musí skončiť nejakým trestom. Bola však pripravená to prijať ako daň za poznanie seba samej, vo verzií s ktorou sa žije určite spokojnejšie ako pred tým.

Zranená pani nemá trvalé následky. Jej život sa uberá nejakým, mne neznámym smerom a tak mi prepáčte, že som svoju pozornosť zamerala na niekoho iného.