Strach zo smrti, strach z choroby, strach z rozchodu, strach z väzenia … Určite ste prežili chvíle, keď ste sa báli toho, čo sa stane. Predstavovali ste si čo bude, aká katastrofa môže nastať a ako to zmení váš život. Scenár za scenárom, dlho do noci, niekedy až do rána. Týchto vlastných predstáv ste sa začali tak báť, že bezsenné noci sa stali súčasťou vášho života. Nakoniec bolo všetko úplne inak. Nič z toho, čo ste si predstavovali sa nestalo alebo sa to vyvinulo úplne inak. Vaše utrpenie z vlastných predstáv však naplnilo niekoľko dní a možno aj týždňov len preto, že ste si nedokázali povedať: “nebudem riešiť čo môže byť, ale až to, čo skutočne bude.“
Je úplne jedno, či sa naše obavy týkajú straty zamestnania a prípadných dlhov, choroby, odlúčenia alebo tak často spomínanej vojny. Predstava o následkoch toho, čoho sa bojíme je často oveľa horšia, ako samotný výsledok. Napokon je všeobecne známe, že pocit neistoty je oveľa ťaživejší ako aj negatívny výsledok. Ja osobne som presvedčená, že každý jeden deň prežitý v utrpení, ktoré sme si predstavovali je strateným časom. Navyše nás oberá o schopnosť racionálne riešiť veci.
Áno, určitý stupeň opatrnosti je potrebný, pretože nás chráni. Bez jej primeranej dávky by sme nedokázali robiť zodpovedné rozhodnutia. Naša opatrnosť by však nemala prerásť do patologického strachu, ktorý z nás robí úplne iné bytosti.
Tvár človeka, jeho hlas, mimika, spôsob vyjadrovania sú tak silno ovplyvnené prežívanou emóciou, že častokrát práve emócia vytvára úplne iné obrazy o osobe, ktorú máme pred sebou.
Sú povolania, ktoré sa dennodenne konfrontujú s prežívanými pocitmi. To moje patrí medzi tie, kde sa obavy, nervozita, úzkosť a strach stávajú jeho súčasťou. Dávkujú sa v nadmerných veľkostiach a spracovávajú s obrovskou trpezlivosťou. Aj z tohto dôvodu mám možnosť pozorovať fenomén strachu v jeho rôznych fázach, v interakciách s inými ľuďmi alebo udalosťami.
Nedávno prišiel za mnou klient, ktorý bol vo výkone väzby. Predtým sme sa stretávali v priestoroch vyčlenených pre obhajcov. Bol v ich typickom modrom mundúre, v strašných teplákoch a modrej košeli. Topánky značky „staré vojenské“ dokresľovali jeho výzor „na zaplakanie“. Pri každom stretnutí som videla, ako veľmi sa bojí. Mal vždy úzkostný hlas. Meravé oči uprene sledovali každé slovo, ktoré vychádzalo z mojich úst, ale aj tak nezachytával ich obsah. Jeho vety vyznievali trochu chaoticky, pretože sa snažil povedať všetko a hneď. Zachádzal do podrobností, ktoré sa strácali v kontexte iných viet a celý jeho prejav vyznieval síce veľmi naliehavo, ale nesúvisle a bez podstatného významu.
Dnes stál predo mnou mladý muž s usmiatymi očami. Voňal pánskym parfumom a jeho staré obdraté šnurovacie topánky vymenili tenisky, vyťahané, pozašívané tepláky rifle. V ruke držal kvety a ja som ho na prvý pohľad nespoznala. Stál tu iný človek. Úzkostný a ustráchaný väzeň sa zmenil na mladého spokojného muža. Nie to nebolo v zmene oblečenia. Bol iný v tvári. Vyžaroval z neho pokoj a radosť. Predtým stále zvraštené čelo bolo vypnuté, oči rozsvietené ako stovky žiarovky, hlava vztýčená a hlas jasný a zvučný. Opäť som si uvedomila ako veľmi našu tvár ovplyvňujú emócie. Znovu som hľadela na niekoho, koho som už videla, ale neviem, kto to je. Keď začal rozprávať pochopila som, akú veľkú úlohu v jeho prípade zohral strach, ktorý vo väzbe prežíval. To nebola len zmenená tvár, ale aj intonácia hlasu, skladba vety, vyžarovanie. Náš rozhovor mal zmysel a vnímali sme ho obidvaja. Na moju otázku či mu väzba dala aj niečo pozitívne povedal: “Naučila ma pokore. Začal som si oveľa viac vážiť bežné veci, ktoré som dovtedy ani nevnímal. Napríklad teplú sprchu, vlastnú posteľ, hlas mojej dcéry a ešte niečo. Už nemám pocit, že musí mať všetko.„
Rozlúčili sme sa s nádejou, že sa už nikdy neuvidíme a ja som si opäť potvrdila to známe: “ak chceš pochopiť ako veľa ti život dáva, musíš najskôr o všetko prísť.“ Nemali by sme sa však toho báť, pretože vždy príde aj niečo dobré alebo zmysluplné.
Doplním: Vidím, že je tu luna. Tak sa pre... ...
Pani, zdá sa, že ste kultivovaná dáma zo... ...
Naozaj? V akej rovine to vidíte vy osobne? ...
Teraz urobím niečo, čo je pre mňa netypické.... ...
...potešili ste ma...začína mi práve náročné... ...
Celá debata | RSS tejto debaty