Johana

Jana nemohla celé dva mesiace poriadne spať. Vyvalené dvere. Plný dom ozbrojených cudzích ľudí v čiernych handrách s kuklami na hlavách, ktorí pobehovali po izbách a vyhadzovali veci zo skrine na zem, jej spôsobovali nočné mory. Vtedy občas lapala po dychu a občas si hovorila, že to nemôže byť pravda. Bola. Polícia si išla svoje. Hľadala drogy a to nie je žiadna sranda. Ešte dnes, keď si na to spomenie, sa jej trasie žalúdok a začne ju napínať. V živote by si nepomyslela, že takéto niečo zažije.

Tak pokojne si nažívali. Sliepky pobehovali po dvore, muž občas priniesol niečo z poľovačky, jeden syn chodil do práce, druhý už býval v meste s priateľkou. Jej najväčšou starosťou bolo vymyslieť, čo bude variť a zistiť, či si Juro už konečne našiel frajerku. Zrazu, tu ho máš. Policajná razia.

Medzitým, ako sedela v kuchyni s manželom a niekoľkými vyšetrovateľmi, rozšírila sa miestnosťou príjemná sladká vôňa. Muži zákona boli zaujatí svojou administratívou a Jana pokukovala po krabici, plnej sladkých trubičiek. Práve včera piekla šamrolky. Rozmýšľala, či ich má ponúknuť, pretože dosť rozvoniavali. Nakoniec si povedala, že ešte jej ich zoberú a pošlú na expertízu. Jej starostlivo vyšľahané bielka s cukrom by určite nepriniesli žiadne prekvapenie, ale predsa len. Bola by ich škoda. Tak ostali v krabici a na stole namiesto rozvoniavajúcej kávy ležala kopa papierov, protokoly a zápisnice.

Po prehliadke domu nasledoval dvor, dielňa, kurník. Nakoniec sa to podarilo. Jeden úžasne usilovný, vnímavý a zjavne talentovaný príslušník našiel to, čo sa v zápisnici pomenovalo ako sušina nezisteného rastlinného pôvodu.

V kurníku. Ležala tam zaprášená zaváraninová fľaša. Na jej dne bolo niečo, čo pripomínalo sušenú trávu a pravdepodobne to niekedy aj niečo podobné bolo. Dnes to bolo povýšené na správu hodnú zverejnenia. Verejnosti sa dalo na známosť, že v tomto dome bola zásahová jednotka úspešná. Objavila sušinu nezisteného rastlinného pôvodu, ktorá poputuje do kriminalistického expertízneho ústavu. O ďalších procesných postupoch bude verejnosť včas informovaná, nakoľko súčasné procesné úkony nedovoľujú uviesť viac. Viac sa verejnosť nedozvedela. Už nikdy, hoci z kriminalistického a expertízneho ústavu prišla správa, podľa ktorej v zaváraninovej fľaši boli zvyšky marihuany.

Po zadržaní tohto úlovku polícia Jurajovi vzniesla obvinenie za nedovolenú držbu omamnej a psychotropnej látky. Pýtate sa prečo práve Jurajovi? Pýtate sa správne. Keďže sa na túto otázku nedokázala nájsť jednoznačná odpoveď, musela sa uplatniť zásada trestného práva, podľa ktorej sa v prípade pochybností musí rozhodnúť v prospech obvineného. Inak povedané, trestné konanie sa skončilo oslobodením Juraja, nakoľko nebolo preukázané, že obsah zaváraninového pohára patril práve jemu. A v skutočnosti ani nepatril. Hoci jeho vek podsúval túto predstavu, skutočným užívateľom bol niekto iný. Jurajov dedko mal, vo svojich osemdesiatich rokoch, veľa zdravotných problémov. Nakoniec ho bolesti pripútali na lôžko a tak si z času na čas potiahol. Po jeho smrti na to Juraj úplne zabudol. Ani vo sne ho nenapadlo, že v kurníku vo fľaši zostalo niečo, čo pre políciu bude správou dňa a pre neho skúsenosťou s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom.

Trestné stíhanie sa kvôli dedovmu tajomstvu voči Jurajovi viedlo niekoľko mesiacov. Hoci sa všetko skončilo „šťastným“ oslobodzujúcim rozsudkom, bola to skúsenosť, ktorú fakt nechcel zažiť. No čo už, dedko mal vždy zmysel pre humor, ale tento „čierny“, si mohol odpustiť.

Tak nech odpočíva v pokoji! Jeho blízki spomínajú na neho iba s láskou.