„Koľko? Si sa zbláznila?“
„Vladko, ja som len účtovníčka. Spočítam príjmy, odpočítam výdavky a mám výsledok.“
„To si čo za účtovníčku, keď nevieš niečo urobiť, aby dane neboli takéto ohavné?“
„Vladko, účtovník účtuje. Ty podnikáš a ty reguluješ svoje príjmy a výdavky.“
„Dobre, dobre, pozriem sa na to a dám vedieť, čo ďalej.“
Vlado položil mobil na malý konferenčný stolík. Zahľadel sa pred seba a začal rozmýšľať.
„Osemnásť tisíc daňová povinnosť. No určite. Už bežím dať tomuto štátu balík, aby tí hore mali z čoho kradnúť. Máš ho vidieť.“
Systém samo nasrdenia začal fungovať stopercentne. Čím viac Vlado premýšľal o svojom daňovom priznaní, tým viac bol vytočený a jedovitý. Zobral mobil a začal prehľadávať zoznam. Vytočil číslo a zošpúlil ústa.
„Ahoj Vladuško, čo trápi tvoje rozbehané nohy a ubolené srdiečko?“ ozvalo sa na druhej strane.
„Počúvaj kamarát. Potrebujem pomôcť s optimalizáciou. Môžeme sa stretnúť?“
„Jasné. Večer o šiestej ťa počkám v klube.“
Stretli sa. Porozprávali a na dobrý obchod si pripili dobrým koňakom. Raz darmo, dobré obchody robia dobrých priateľov. To treba zapiť.
Krátko nato dal Vlado svojej účtovníčke dodatočné podklady s príkazom zaúčtovať. Daňová povinnosť sa výrazne znížila. Vlado bol spokojný a účtovníčka sa nepýtala. Ona účtuje. Faktúry o vykonaných prácach a dodaných službách mali všetky potrebné náležitosti, overila si IČO dodávateľov a zaúčtovala.
Čas plynul. Vladov život si kráčal overenými podnikateľskými cestami. Tie občas zabočili na dovolenku, občas sa zastavili na futbalovom zápase v Londýne alebo nákupoch v New Yorku pre utešenie ubolenej duše jeho milej.
Keď otvoril poštovú schránku a vybral žltý lístok, zachvel sa mu mierne žalúdok. Netušil prečo. Intuícia? Možno. Držal v ruke pozvánku na kolotoč, z ktorého sa točí hlava a bolí brucho. V tejto chvíli ešte netušil ako veľmi.
„Pán Kratovský. Chceli by sme sa Vás opýtať na niektoré faktúry,“ začal policajt sediaci oproti Vladovi.
„No, a čo je s nimi?“
Začal sa výsluch. Otázka, odpoveď. Otázka, odpoveď. Otázka a čím ďalej tým častejšia odpoveď: „Tak to neviem. Už si to nepamätám. Neviem. To musí byť nejaké nedorozumenie“
„Viete, tie faktúry, podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti nie sú ich,“ povedal policajt a zahľadel sa na Vlada.
„To by mohol povedať každý. Nedali si ich do účtovníctva, aby si znížili príjmy a mňa tu teraz obviňujete z jeho špinavostí,“ odvrkol Vlado, skrížil si prsty a sklonil hlavu.
„Hm, nie sú ich …,“ zopakoval policajt. „Viete, tie faktúry majú úplne iný číselný rad, pečiatka je iná, podpis nesedí. Pýtali sme sa konateľa a ten tvrdí, že tieto práce pre vás nikdy nevykonávali.“
Do ….., pomyslel si Vlado.
O pár dní dostal Vlado uznesenie o vznesení obvinenia pre skrátenie daní podľa § 276 Trestného zákona. Na konci vyšetrovania mohol účinnou ľútosťou dosiahnuť zastavenie konania. Lenže on tie prachy jednoducho nemal. A nemal si ich ani kde zohnať. Doba je zlá. Podnikaniu sa už nedarí tak ako pred koronou a ledva stíha udržať prevádzku.
Neostávalo ako predstúpiť pred sudcu. Vypočul si výsledky svojej optimalizácie. Trest odňatia slobody s podmienečným odkladom, peňažný trest, náhrada škody spôsobená štátu a zákaz činnosti vykonávať funkciu konateľa na dobu šesť rokov.
Vydýchol si. Predsa len, mohlo to byť natvrdo a v erárnych teplákoch … Ani nechcel na to myslieť. No aj tak ho žralo, že musí zaplatiť násobok toho, čo „ušetril“ a navyše začať od nuly. No čo už, fiktívne faktúry mu zabezpečili, že nasledujúcich niekoľko rokov optimalizáciu potrebovať nebude a dobré obchody uzatvárané v klube vyvolených zostanú bez optimalizačnej jednotky.


Celá debata | RSS tejto debaty