„A ty máš akú prácu?“ opýtal sa ma osemročný chlapec.
„Som advokátka.“
„Čo to znamená?“
Zamyslela som sa, ako by som tomuto čiernookému chlapcovi priblížila prácu obhajcu.
„No vieš, niekedy sa stane, že niekto urobí niečo zlé.“
„Napríklad niečo ukradne?“ skočil mi Jonatán do reči.
„Áno, napríklad niečo ukradne. Policajt ho chytí alebo vyšetrovaním zistí, že to bol on, a potom mu sudca uloží trest.“
Jonatán sa nadýchol, rozhodil rukami a v miernom predklone jednoznačne povedal: „No, áno, potom musí ísť do basy. Keď niečo ukradne, musí ísť do basy.“
Nastal problém. Dívala som sa na jeho zanietené presvedčenie o nutnosti väzenia pre každého zlodeja. Rýchlo som rozmýšľala, ako vysvetliť, že pomáham darebákom a snažím sa o presný opak. Stratiť tvár pred týmto zjavne spravodlivosťou presiaknutým mladým mužom sa mi naozaj nechcelo — lenže ako z toho von?
„Vieš, niekedy sa ale stane, že tomu zlodejovi je to ľúto. Vec vráti alebo majiteľovi kúpi takú istú, dá mu peniaze. Možno to urobil prvýkrát alebo len z roztopašnosti. Potom by možno mohol dostať aj miernejší trest ako rovno väzenie. Čo myslíš?“
„Jitka, kradnúť je zlé!“ trval na svojom Jonatán.
„Súhlasím. Kradnúť je zlé. Svet ale musí byť vyvážený. Na každom z nás je aj niečo dobré. Preto mojou úlohou je nájsť na tom, koho majú súdiť, aj to dobré. Niečo, kvôli čomu mu môžu dať miernejší trest. Vieš, to je práca obhajcu.“
Do izby vošla Jonatánova mama.
„Jitka mi povedala, čo je jej práca,“ otočil sa mladík k mame.
„Áno, a čo ti povedala?“ opýtala sa zvedavo.
„Dáva ľuďom poslednú šancu,“ odpovedal pokojne a viac sa ma nepýtal.
Bola som mu v duchu vďačná za túto milú interpretáciu mojej práce. Vďaka nej som sa, tak zvláštne, cítila zachránená.


v kapitalizme sa nekradne, , to sa len úspešne... ...
+++++++ veľmi pekný a zmysluplný blog , dobre... ...
Celá debata | RSS tejto debaty