Šľahajúce plamene hypnotizovali Petrove oči – bol to pohľad, ktorému odmietal veriť. Pozeral sa na zasahujúcich hasičov. Pred zrakom mu mizlo dvadsať rokov života prežitých v jeho malom bufete neďaleko cyklistickej dráhy. Smrad a chaos pohlcovali jeho biznis. On nehybne stál a nevládal sa ani pohnúť.
Túlala som sa mestom. Zazvonil telefón a tak, ako to v našom prípade býva, všetko sa razom zmenilo. Z pokojného doobedia sa stal hektický, uponáhľaný deň, plný nepokoja a naliehavosti.
„Pani doktorka, musím k vám okamžite prísť. Otíka zavreli.“
„Čo sa stalo?“
„Neviem, len pre neho prišli policajti, zobrali ho a teraz je na Račianskej.“
„V poriadku, o dvadsať minút sa môžeme stretnúť.“
V týchto chvíľach je rozhovor s príbuznými vždy plný emócií, strachu a hlavne naliehavosti.
„Musíte ísť za ním. My vôbec nevieme, čo s ním, chudákom, je. Kedy za ním pôjdete, pani doktorka?“
„Vybavím najnutnejšie veci a zastavím sa za ním. Zistím, čo sa stalo, prečo ho zadržali, a ihneď vám zavolám.“
Stalo sa. Prišla som do priestorov známych ako CPZ. Za mrežami sedel schúlený mladý muž. Usmial sa na mňa a poďakoval, že som prišla. Poznali sme sa z predchádzajúceho prípadu. Vedela som, že má problém. Vážny problém, ktorý naháňal hrôzu nielen jeho rodine, ale aj jemu samému. A dalo sa predpokladať, že jeho Ohnivý Démon dal o sebe vedieť aj teraz.
„Už som sa ku všetkému priznal, pani doktorka. Hneď ako pre mňa prišli. Povedal som im, kde a čo som podpálil. Oni už aj tak vedeli, že som to bol ja.“
Oto si vložil tvár do svojich dlaní a začal plakať. Nechala som ho. Vedela som, že po celom tom čase úzkosti a strachu prichádza úľava, ktorú potrebuje.
Pozrela som si obvinenie. Bola som si istá, že väzba ho neminie. Pred nami bol výsluch, rozhodovanie o väzbe a ťaživé stretnutie s rodinou. Keď sa trochu upokojil a povedal všetko, čo považoval za potrebné, opýtala som sa ho: „Prečo? Prečo ste sa vrátili k podpaľačstvu? Veď ste absolvovali ambulantnú liečbu. Zdalo sa, že ste v pohode. Tak prečo zase?“
„Neviem si pomôcť. Keby ste vedeli, ako veľmi by som sa toho chcel zbaviť. Príde to a ja som úplne stratený. Neviem urobiť nič iné, len niečo zapáliť. Chvíľu cítim radosť z tých šľahajúcich plameňov, z toho zvuku a zvláštneho svetla, ktoré sa vytvorí okolo mňa ako nejaká slávobrána. Potom utečiem, prídem domov a začnem sa strašne báť.“
V jeho očiach bolo vidieť skutočné zúfalstvo.
„Naposledy vám súd uložil ochrannú psychiatrickú liečbu. Tak ako je možné, že sa nič nezmenilo?“ opýtala som sa ho.
„Viete, ja som k tomu psychiatrovi chodil fakt poctivo. Nikdy sa ale nič neriešilo. Prišiel som, opýtal sa ma, či som v poriadku, či pracujem, a ja som povedal dvakrát áno. Potom som išiel domov a o mesiac sa to zopakovalo.“
„Tentokrát to s ambulantnou liečbou nepôjde. Ste nebezpečný,“ povedala som celkom rozhodne.
„Áno, viem. Ja chcem ísť na ústavku. Naozaj chcem. Nemôžem takto zostať. Bojím sa sám seba a vôbec neviem, ako sa toho zbaviť.“
Znalec z odboru psychiatrie po vyšetrení skonštatoval to, čo pred tromi rokmi. Patologické podpaľačstvo. Ovládacia schopnosť forenzne významne znížená. Túžba môjho klienta dostať sa do ústavnej psychiatrickej liečby získala veľmi reálne predpoklady. Rovnako tak aj basa. Otázkou zostáva, čo sa v nich udeje. Vo výkone trestu nič. Všetci budú spokojní, že je pokoj od podpaľača. A v ústavnej liečbe ?
Pán psychiater budete mať pre tohto zúfalca aj niečo iné alebo zostanete pri svojom: „Ako sa máte, pracujete? Tak odchod. Vygúľajte sa odtiaľto so svojím Démonom a keď sa ozve, počkajte si na mňa v base. Možno sa zastavím a skloním svoju múdru hlavu k vášmu utrpeniu. Zatiaľ neotravujte.“
Ja zo svojej praxe poznám aj veľmi dobrých,... ...
Je mylné domnievať sa,že psychiater s tým... ...
Celá debata | RSS tejto debaty