Johana

Pred nástupom vlády Matoviča mnohí ani netušili, že existuje skrátené legislatívne konanie. Keď sa do slovenskej Zbierky zákonov začali tlačiť zákony ako snehové vločky v chumelici, začalo sa o tomto procese hovoriť. Najskôr opatrnejšie a neskôr celkom protestne. Hoci v roku 2020 bola takmer polovica zo všetkých zákonov prijatá v skrátenom legislatívnom procese, reťaz rýchlej legislatívnej smršte sa nepretrhla ani v nasledujúcich rokoch vlády Igora Matoviča a neskôr Eduarda Hegera. Drvivá väčšina z nich bola podpísaná prezidentkou a ich legislatívny proces bol dokončený bez kontroly ústavného súdu.

V týchto dňoch sa verejný priestor zapĺňa debatou o novele Trestného zákona, ktorá zatiaľ bola prijatá len na úrovni vlády. Na jej platnosť a účinnosť musí byť schválená v parlamente, podpísaná prezidentkou a uverejnená v Zbierke zákonov. Hoci sa ešte nedostala ani k dverám parlamentu, už je zrejmé, že bude vrátená späť. Dôvod? Skrátený legislatívny proces a chýbajúca verejná diskusia. Pani prezidentka vo svojom vyhlásení dala na známosť, že chce vrátiť novelu do Národnej rady a v prípade prelomenia jej práva veta, ohlásila aj podanie na Ústavný súd.

Kedysi pani prezidentka sľúbila, že bude citlivo vnímať a počúvať s porozumením. Tak neviem!

Súčasný drakonický trestný zákon likviduje budúcnosť tých, čo nezvládli žiť podľa pravidiel a neprináša nápravu poškodeným. Vieme to už roky a keď sa to môže zmeniť, povieme „nie“?

Novela trestného zákona nemení len trestné sadzby majetkových a hospodárskych trestných činov (krádeže, sprenevery, podvody, daňové trestné činy a podobne), ale zásadným spôsobom mení filozofiu trestnej politiky. Táto zmena bola skutočne dlho žiadaná, a Slovensko si ju jednoducho zaslúži. Nie len preto, že nás približuje k starým európskym demokraciám, kde krvavé tresty boli už dávno vymenené za nástroje nápravy, ale najmä pre jej profesionálnu prepracovanosť.

Schválená novela nadviazala na pripravovanú novelu, na ktorej pracoval bývalý minister Karas spolu s takmer stovkou odborníkov z prostredia justície, prokuratúry, advokácie a akademickej obce. Prešla rozsiahlou odbornou diskusiou a takmer celým legislatívnym procesom, pretože bola schválená Národnou radou v druhom čítaní. Tak v čom je problém? V niečom „špeciálnom“?

Spoločnosť, ktorá vníma ako primeraný trest basu na desať a viac rokov za bežnú majetkovú trestnú činnosť, nutne musela rezignovať na základné posolstvo trestania, a tým je náprava. Odsúdený po piatich rokoch vo výkone trestu stráca svoje sociálne, pracovné, ekonomické zázemie. Prestáva byť rodičom, pretože blízkosť vzťahu, sa v našich podmienkach vníma len cez možnosť písať listy, telefonovať a raz za čas sa hodinu rozprávať. Takýto človek častokrát prestáva mať motiváciu a najmä schopnosť začleniť sa do riadneho života. Nech sa to zdá akokoľvek paradoxné, pre dlhodobo odsúdeného je jednoduchšie vrátiť sa do basy ako začať znovu a ešte raz bez železných pút na rukách.

Naša tolerancia k dĺžke trestu je skutočne neuveriteľná. Tresty pod desať rokov väzenia za majetkovú trestnú činnosť alebo konzumáciu drog ani nevnímame ako trest. Samozrejme, pokiaľ sa to netýka nás alebo našich blízkych. A že tých blízkych môže byť čertovsky veľa, ukazujú štatistiky. Podľa zverejnených čísel máme takmer najviac väznených ľudí v Európskej únií, tresty sú oveľa dlhšie ako v iných okolitých krajinách, pričom samotný výkon trestu je krutejší a menej humánny ako napríklad v Nemecku alebo Rakúsku.

Napriek tomu pani prezidentka, citlivo a s porozumením, predloženej zmene hovorí nie!