Johana

Rozplakal sa. Z jeho úst sa vydralo slzami rozpité: „Chcem ísť domov.“

Keď sa ráno v dome rodičov pätnásťročného chlapca objavili kukláči, nikto netušil, čo odhalí domová prehliadka. Detská izba ako každá iná. Neukrývala žiadne veľké tajomstvá. Prekvapenia odhalil až počítač. Videá a obrázky propagujúce nacistické Nemecko priviedli políciu do tejto úplne normálnej rodiny. Dve deti, obidvaja rodičia riadne pracujúci a starajúci sa o svoje deti.

A čo tu teda robila polícia? To, čo obvykle. Hľadala dôkazy. Dôkazy, ktoré by usvedčili tohto nízkeho, chudého chlapca z extrémizmu.

Slávo bol poslušný a celkom šikovný. Utiahnutý introvert, ktorý nemal veľa kamarátov a ani vysoké sebavedomie. Pre niekoho šprt, pre niekoho ešte decko a pre mnohých neviditeľný spolužiak. Aha, ešte tu boli tí, ktorí sa zviditeľňovali zlom. Pre týchto „Dobrákov“ bol Slávo vďačným objektom šikanovania a výsmechu.

Po ich útokoch sa čoraz viac uzatváral. Komunikoval len s ľuďmi cez sociálne siete a robil zo seba to, čo si myslel, že ho zhodnotí. Vybral si zlo. Nakoniec jeho silu zažil na vlastnej koži, tak prečo sa zaň neskryť a nebyť konečne viditeľným.

Keď sa na Sláva napojili skúsení manipulátori, bolo len otázkou času, kedy začne na sociálnych sieťach propagovať zvrhlosti fašizmu. Stalo sa.

Dnes stojí zoči-voči polícii. Podrobuje sa výsluchom a drží v ruke obvinenie z trestných činov extrémizmu. Stal sa viditeľným. Stal sa extrémistom. Jeho jednotky na vysvedčení stratili lesk. V tejto chvíli nie je vôbec isté, či sa do školy ešte vráti.

Rodičia, prítomní pri všetkých úkonoch vyšetrovania, len mlčali a neveriacky hľadeli na to, čo sa deje. Nič netušili. O ničom nevedeli. Slávo bol poslušný, nikam nechodil, nemal žiadnych kamarátov ani partiu. Jedným slovom bezproblémové dieťa. Je vôbec možné, aby sa zo dňa na deň všetko takto zmenilo?

Naozaj zo dňa na deň?

Naozaj bezproblémové dieťa?

Nie, nestalo sa to zo dňa na deň. Slávo vysielal signály, iba ich nikto nevedel zachytiť. Bol poslušný, pretože sa prestal brániť. Bol tichý, pretože okolie bolo tak trochu hluché. Bol bezproblémový, pretože jeho problémy nikto nevnímal.

Extrémizmus mu ponúkol to, čo hľadal – pozornosť, príslušnosť k skupine a ilúziu sily.

Viem, nezbavuje ho to zodpovednosti. Musí niesť svoj podiel viny. Má predsa pätnásť. Keď na výsluchu so slzami povedal: „Chcem ísť domov,“ možno naplno pochopil, že zlo, za ktoré sa ukryl, mu nedalo silu. Vzalo mu detstvo.

Tiež rozmýšľate, ako potrestať pätnásťročného extrémistu? Áno, je to určite otázka nasledujúcich dní. Ja sa však pýtam: „Kto okrem polície si mal všimnúť osamelého a šikanovaného chlapca skôr, než si ho všimli extrémisti?“