Johana

Lebo polícia nemá čas pomáhať a chrániť. Vlastne platí to ešte? Z áut s húkačkami sa tento nápis vytratil. Kde vôbec ešte zostal?

Pozrime sa na to spolu!

Pozorovali ste niekedy hádku, na konci ktorej vás vyzvala jedna zo strán, aby ste povedali kto má pravdu? A? Ruku na srdce! Ako ste sa v tej chvíli cítili? „Och, dajte mi pokoj! Je to vaša vec, nezaťažujte ma s tým!“ Pokoj. Hlavne mať pokoj a neponúknuť sa ako ten zlý. Takto si mnohí žijeme. Je to naša voľba a za mňa je to v poriadku.

Ak sa niekto rozhodne riešiť konflikty, je to tiež jeho voľba. Niekedy dokonca až taká, že to má v pracovnej náplni. Sudca rozhoduje spory medzi manželmi, susedmi, štátom a obžalovanými a tak takmer vždy jednu stranu sklame alebo nahnevá. Vynesením rozsudku, ktorým pošle otca detí do basy zasiahne do ich životov. Niekedy úplne fatálnym spôsobom. Nie. On neublížil deťom, ublížil im ich vlastný otec, ktorý sa správal tak, že musel odísť. Toto je však dosť  ťažké vidieť práve takto. Preto sa sudca stáva tým, ktorý ublížil, poškodil, nevypočul, odignoroval a ja neviem čo ešte …

Možno práve pre záťaž hnevu jednej zo strán, možno pre reálne existujúce riziká spojené s výkonom sudcovskej moci si každý štát vytvára nástroje ochrany. Bez nich, by sa totiž životnosť sudcu mohla porovnávať so zárukou trvanlivého mlieka. Presne tu sa dostávam k bodu, v ktorom mi padá sánka a sadám si na zadok.

Sudkyňa, ktorá vykonáva svoju prácu, požiada policajné zložky o súčinnosť, teda o  pomoc pri návšteve psychicky chorého muža, ktorý je už roky zbavený svojprávnosti. Podľa susedov ide o  muža s nevyspytateľnými reakciami a polícia ako zložka ochrany a pomoci si povie: „ ..to dáš! Zvládneš. Pokojne zazvoň, presvedč dotyčného, že nie si lietadlo, ale osoba, ktorá ochraňuje jeho záujmy a on pochopí.“

A keď nie? Tak na teba vystrelí. Ak nevieš rýchlo a dlho behať, možno sa už nevrátiš zdravá domov a tvoje deti prídu o matku. Nie preto, že si sa rozhodla urobiť niečo zlé. Nie preto, že si sa rozhodla ich opustiť. Neprídeš domov preto, že sa niekto rozhodol vystaviť ťa riziku reakcie psychiatricky chorého človeka, bez akejkoľvek ochrany, bez pomoci a odborného navigovania. To akože fakt?

Ja samozrejme nepoznám spis a preto sa nebudem vyjadrovať k postupom súdu. Pri zverejnení informácie, že na sudkyňu Mestského súdu Bratislava II, strieľal psychicky chorý muž, ktorého záležitosti bolo potrebné v zmysle zákona riešiť, si dávam otázku: „Za akých okolností by polícia poskytla dotyčnej sudkyni pomoc, ak nie v tomto prípade? Tak kedy áno? Čo bolo také dôležité, že ozbrojení a vycvičení chrabrí muži nemali čas sa postaviť k sudkyni a kryť jej chrbát? Ako to naša silová zložka vyhodnotila ? No zjavne veľmi zle!“

Zdá sa vám v poriadku, že necháme ženu, zodpovednú za výkon svojej sudcovskej činnosti, ísť samú do obydlia niekoho, kto vo vás môže vidieť upíra, marťana alebo sedemhlavého draka, ktorého treba zničiť? Zdá sa vám v poriadku, že na žiadosť o takúto pomoc môže vôbec niekto povedať „Nie“?