Johana

„Čo mi to rozprávate? Ako môže byť obvinený? Nevytiahne päty z izby. Po škole príde pekne domov, zavrie sa a hrá sa na počítači. Tak čo to tu trepete. To musí byť určite nejaký omyl.“

Takto alebo veľmi podobne reagujú rodičia „poslušných detí“ na policajtov, ktorí prídu urobiť domovú prehliadku alebo sa opýtať syna na niekoľko základných informácií.

Ak policajti odchádzajú z bytu s  počítačom alebo s mobilom a rodič v nemom úžase zviera množstvo papierov, prichádza náročné obdobie.

V prvej chvíli rozmýšľa či si dať panáka alebo rovno odpadnúť. Neverí vlastným očiam. Číta obvinenie. Znovu a znovu sa vraciate k vete: „sa vyhrážal svojej spolužiačke Z.H., že keď mu nepošle na účet peniaze, zverejní jej fotografie. Oznámi rodičom, kde bola minulú nedeľu.“ a tak ďalej a tak ďalej. „Nepošle peniaze na účet? Však žiaden nemá. Čo to ten debil napísal?“ „ No nie, toto určite nenapísal Paľko. Kto vie kto to písal. Dnes si decká cez Facebook poposielajú kadejaké sprostosti a potom povedia na nášho syna, že trestný čin. No to určite.“ Prúd chaotických myšlienok sa snaží preniesť rodiča zo zdesenia do opätovného pokoja.

Rodičovská slepota posilnená technikou rýchleho sveta ho nakoniec upokojí a uistí, že všetko je v poriadku. Potom príde žltý lístok s pozvánkou na výsluch. Tu sa to začne zamotávať. V miestnosti plnej spisov, neumytých šálok, povaľujúcich sa topánok a iných vecí, leží na stole vyšetrovateľa spis. S Pandorinou skrinkou má spoločné to, že sa v ňom skrývajú nepríjemnosti. Na rozdiel od nej ju však obvinený neotvára zo zvedavosti proti zákazu, ale z potreby oboznámiť sa dôkazmi, ktoré viedli k vzneseniu obvinenia.

Znalecký posudok, identifikácia IP adresy, fotografie, mailové správy zo zaisteného počítača, to všetko vystiera ukazovák na mladého muža, ktorý sedí a pozerá do spisu. Nechápe. Kamaráti mu poradili ako si má vytvoriť anonymný e-mail, zmeniť identitu, zakryť stopy a teraz to celé udiera do neho ako bič. Reže ostro a presne. „Ako je to možné?“ Pýta sa sám seba. Urobil všetko tak ako mu poradili kamaráti. Mal anonymnú adresu, nikde sa nepodpisoval, dával pozor aby sa neprezradil a predsa to prasklo. Zrazu pochopil, že maska, ktorú si nasadil bola z číreho skla.

Navyše to ani nemyslel vážne. Chcel spolužiačku vystrašiť lebo bola v poslednom čase poriadne hustá. Dohodli sa s kamarátmi, že ju trochu potiahnu a teraz ma na krku prokurátora. „No pekne.“

Ďalej to už malo celkom rýchly spád. Obvyklé vyšetrovanie, podaná obžaloba, súd a podmienka.

Riskantná hra. Mladý muž si myslel, že je ryba v oceáne. Keď pochopil, že plával v akváriu, na ktorý hľadel vyšetrovateľ, mal už v registri záznam. Počítač prepadol v prospech štátu.

Anonymita vytvára ilúziu slobody. Pod jej plášťom sa vyplavujú frustrácie, hnev, pomsta a všemožné emócie, ktoré by inak zostali potlačené. Človek v nej nachádza odvahu, ktorú v skutočnosti nikdy nemal, odvahu napísať, čo cíti, čo ho trápi, čo by nikdy nevyslovil z očí do očí. V tejto maske neviditeľnosti je chvíľu hrdinom.

Pri konfrontácii však zrazu nevie, čo povedať. Pochopí, že anonymita nie je odvaha, je to len ticho v tmavej miestnosti, hoci za stenou všetci počujú.

Vo svojej podstate zostáva anonymita len modernou formou zbabelosti. Takou, ktorá sa tvári ako sloboda, no v skutočnosti odhaľuje, kto sme, keď si myslíme, že nás nikto nevidí.