Johana

Odišiel muž, ktorý veril, že láska má byť bez podmienok a Cirkev bez súdov. Pápež František si získal srdcia mnohých, dokonca aj tých, ktorí dávno stratili vieru. No aj jeho skutky milosrdenstva sa stali terčom kritiky. Prečo ľudia tak ťažko prijímajú tých, ktorí milujú priveľmi?

Keď Boh poslal na túto zem svojho syna,  ľudstvo ho poslalo zbičovaného, s tŕňovou korunou a ťažkým krížom na Golgotu. Medzi dvomi zločincami sme ho nechali ukrižovať a bezmocne sa dívali na jeho utrpenie. Zomrel, lebo sme ho medzi sebou nechceli. Tento obraz nie je len súčasťou náboženskej tradície. Je nadčasovým pripomenutím, ako často odmietame lásku, ktorá sa nám  jednoducho nehodí.

Rovnaký vzorec sa opakuje aj v moderných dejinách. Matka Tereza, ktorá sa vydala cestou chudoby a celý život slúžila tým, ktorých spoločnosť odvrhla – chorým, chudobným, starým a opusteným – bola po smrti vyhlásená za svätú. Získala Nobelovu cenu za mier. Napriek tomu sa našli tí, ktorí ju spochybňovali a obviňovali. Ani jej obetavosť nestačila na to, aby sa vyhla kritike. Ani ona nebola dosť „čistá“ pre očakávania sveta.

Zomrel pápež František. V mojom vnímaní to bol človek hlboko láskavý, pokorný a pokrokový. Jeho veta: „Kto som ja, aby som vás súdil?“ sa stala symbolom novej tváre Cirkvi. Pripomenula, že viera nemá byť palicou, ale rukou. Napriek tomu sa už krátko po jeho smrti objavili  útoky, spochybňujúce jeho pontifikát, jeho symbolické gestá, dokonca aj skutok, keď si kľakol pred väzňa a umyl mu nohy.

Františkovu otvorenosť niektorí nechceli vidieť. Odmietali jeho výzvy na zmenu, lebo ich vyrušovala v ich zaužívanom systéme. On však chápal, že svet sa mení. Vnímal, že mladí ľudia nebudú akceptovať rigidné kázne, ktoré nereflektujú realitu života. Vedel, že Cirkev potrebuje reformu, ak má prežiť ako duchovná autorita.

Nič na tomto svete nie je nemenné. Ak existuje istota, je ňou smrť a nevyhnutná zmena. František to vedel. Túto zmenu sa  snažil presadiť s pokorou, nie silou. S akou odozvou sa to stretlo, už všetci vieme.

V týchto dňoch sa v Sixtínskej kaplnke schádzajú kardináli, aby zvolili jeho nástupcu. Zraky veriacich, neveriacich, aj politických elít sa upierajú k Vatikánu. Nový pápež sa čoskoro objaví na balkóne Baziliky svätého Petra a zaznie slávnostné: „Habemus Papam.“ Nové meno. Nový človek. Nové očakávania.

Každá láska, ktorá niečo stojí, je podozrivá. Každé milosrdenstvo, ktoré neodsudzuje, sa zdá byť slabosťou. Každý, kto koná z presvedčenia a nie pre potlesk, skôr či neskôr narazí.

Postihne jeho  pontifikát to isté, čo jeho predchodcu?

Uvidíme, či ako spoločnosť dokážeme prijať dobro, ktoré nič nežiada.