Johana

Zazvonil telefón. „Váš syn zomrel.“ Nastalo hlboké a temné ticho.

Martin bol vo výkone trestu už niekoľko rokov. Svoje najkrajšie roky života prežil v osamelosti a strohosti väzenského života. Cukrovka a ďalšie zdravotné problémy ho vyradili z práce. Bol pripútaný k svojej posteli, jednej stoličke a telefónu, cez ktorý vnímal hlas svojej matky. Neúnavnej bojovníčky za jeho návrat, uzdravenie a jeho prítomnosť.

Dnes sedí predo mnou žena v čiernom. Jej sklonená tvár zakrýva slzy. Prezrádzajú ich len zdvíhajúce sa ramená a vzlyk. Mám nutkanie povedať „neplačte“. Potom si uvedomím, že možno práve toto jej pomôže. Nechám ju hovoriť a plakať. Náš priestor zalievajú spomienky a tichý nárek.

„Martin mal ľahkú mozgovú disfunkciu. Nebolo pre neho jednoduché nájsť si prácu, zarábať  a už vôbec nie nájsť si dievča. Vedel to o sebe. Bol zakomplexovaný a nešťastný.“

V rukách tejto ženy sa krúti vreckovka. Žmýka ju, akoby z nej chcela vytlačiť ďalšie slová a vety. „Bral drogy,“ vydralo sa z nej. „Najskôr to bola mariška, potom pritvrdil. Keď sa to prevalilo, bolo už neskoro. Poviete si, čo som to za matku, keď som to nevidela? Neviem, asi som nebola dobrou matkou, keď mám syna, teda mala som…“ Zhlboka sa nadýchla a dopovedala „kriminálnika“.

 „Áno, ľudia si povedia, čo tu smoklím. Veď to bol taký úbohý feťák. Nič v živote nedokázal, nemal prácu ani rodinu. Bezvýznamný chlap.“ Na chvíľu sa odmlčala, potom pokračovala.„ Pre nich možno áno. Pre mňa to bol syn, ktorý mi volal. Pýtal sa, ako sa mám, či som v poriadku, kedy za ním prídem a čo robí náš pes. Bol to syn, na ktorého som čakala. Chodila som do práce, aby som mu mohla poslať peniaze na telefón a jedlo na prilepšenie. Hľadala som realitku, cez ktorú predám dom, kúpim malý byt a spoločne s ním dožijem tento čudný život. Teraz? Stále dokola počujem tie slová, keď mi hovoril, že má strašné bolesti, že si už mesiac vypisuje žiadanku na ošetrenie a nič. Viete, jemu sa z tej cukrovky robili na nohách hnisavé vredy. Keď mi povedal, že si ich prepichuje, lebo to nevie vydržať od bolesti, myslela som, že zošaliem. Ako je možné, pani doktorka, že ani takto vážne chorému človeku neposkytnú potrebnú starostlivosť? To naozaj môžu nechať umrieť človeka len preto, že je trestaný?“

„Musela som ísť na výsluch,“ pokračovala.„ Všetko som im to povedala. Ako trpel, ako sa domáhal pomoci a nakoniec ako zomrel na zemi väzenskej cely. Sám. Ako také zviera.“

Opäť nastalo hlboké a temné ticho.

Existujú vôbec slová, ktoré by vysvetlili alebo dokonca pomohli tejto žene? Kde ich nájsť a ako ich vysloviť? Musela som dlhšie čakať, aby som prehovorila.

Rozmýšľala som o zvrátenosti našich predsudkov voči odsúdeným. Kriminálnik. Áno, Martin nebol nevinný človek. Bol právoplatne odsúdený a svoj trest si odpykával. Trestom však bolo odňatie slobody, nie odňatie práva na liečbu, ľudskú dôstojnosť a život.

Príbeh matky, ktorá stratila syna po tom, čo sa márne domáhal zdravotnej pomoci, nie je iba príbehom jedného odsúdeného. Je skúškou toho, či sme schopní priznať ľudskú dôstojnosť aj človeku, ktorého sme právom odsúdili.