Johana

Dívala som sa na rodičov, ktorí krúžili okolo svojho syna ako osy okolo cukrovej vaty. „Ako sa cítiš? Nechceš vodičku? Neboj sa, sme s tebou, všetko bude dobré.“ Z jednej aj druhej strany sa k mladému mužovi, dostávali ubezpečenia, že všetko bude v poriadku. Práve držal v ruke obvinenie z prechovávania drog. Chvíľu som mala pocit, že vôbec nechápu, čo sa deje. Keď však mladý muž zavrčal, aby mu dali pokoj, a oni sa ho napriek tomu naďalej usilovali upokojiť, pochopila som, že z neho majú strach.

„Prečo?“ pýtala som sa samej seba. Rozmýšľala som, ako môže niečo také vôbec vzniknúť a kde sa to berie.

Uletela som vo svojej fantázii. Predstavovala som si, ako sa im práve narodil, ako ho učili chodiť, rozprávať, zbaviť sa plienok, čítať a počítať. Videla som ich vo svojom filme, ktorý však fungoval podľa môjho scenára. Mama v kuchyni a otec na koberci sedel pri Malom. Stavali si lego, zatiaľ čo byt zaplavovala vôňa práve sa pečúcich koláčov.

Potom prišla realita. Výpoveď „Malého“. Prebrala som sa zo svojho súkromného kina a vrátila sa mysľou do vyšetrovacej miestnosti. Môj mladistvý klient rozprával pomaly a podrobne. Počúvala som ho. Tento scenár bol však o inom príbehu. Tu sa s otcom nestavalo lego a mama nepiekla koláče.

V tomto príbehu sa rodičia rozviedli, keď bol ešte malý. Otec si založil novú rodinu a mama pracovala, aby ich uživila. Obaja sa usilovali vynahradiť mu to, čo mu podľa svojho názoru dlhovali. Otec neprítomnosť nahrádzal peniazmi. Mama pocit viny ústupkami. Keď niečo chcel, dostal to. Keď niečo nechcel, nemusel. Keď prišiel problém, rodičia ho za neho vyriešili.

Najskôr išlo o drobnosti. Ospravedlnenky v škole, zabudnuté úlohy, rozbité veci a peniaze, ktoré sa niekam stratili. Neskôr prišli klamstvá, úteky z domu a prvé podozrenia, že berie drogy. Rodičia sa hádali medzi sebou, kto za to môže, ale jemu nepovedal rozhodné „nie“ nikto.

Keď sa o to mama predsa len pokúsila, rozčúlil sa. Kričal, búchal dverami a rozbíjal veci. Prvýkrát ju to zaskočilo. Druhýkrát ustúpila, aby bol pokoj. Tretíkrát už vedel, že hnev funguje.

A práve vtedy sa ich vzťah začal meniť. Rodičia prestali syna vychovávať a začali ho upokojovať. Nepremýšľali nad tým, čo potrebuje, ale nad tým, čo urobiť, aby sa nerozčúlil. Každý ich ústupok priniesol chvíľu pokoja. Zároveň ho však naučil, že stačí zvýšiť hlas, pohroziť alebo udrieť do steny a pravidlá prestanú platiť.

Strach z vlastného dieťaťa nevznikne za jeden deň. Prichádza potichu. Najprv rodič ustúpi, pretože je unavený. Potom preto, že sa cíti vinný. Neskôr preto, že nechce vyvolať hádku. A napokon preto, že sa bojí.

Mladý muž predo mnou medzitým pokojne vysvetľoval čo, kedy , kde a za čo.

Rodičia sedeli za dverami a čakali, kedy budú môcť opäť pomáhať. Zohnať peniaze, vybaviť problém, niekomu zavolať, niečo vysvetliť. Urobiť všetko, čo sa dá, len aby ich syn nemusel niesť následky vlastného konania.

Vtedy som si uvedomila, že sa neboja iba jeho hnevu. Boja sa aj toho, čo by sa stalo, keby mu konečne prestali ustupovať. Boja sa, že ich odmietne, odíde alebo im ublíži. A možno sa najviac boja priznania, že ich nekonečná pomoc už dávno nepomáha. Niekedy oveľa viac pomôže NIE, pretože aj NIE je láska.

Neviem, ako sa príbeh tohto mladého muža skončí. Trestné konanie môže vyriešiť otázku jeho viny a prípadného trestu. Nevyrieši však vzťah, v ktorom syn rozkazuje a rodičia poslúchajú. Ten sa môže zmeniť až vtedy, keď rodičia pochopia, že pokoj vykúpený strachom, nie je pokoj.