Voliť a byť volený. Táto pýcha demokracie sa nám podsúva ako významný pilier slobody a práva rozhodovať, kto bude riadiť krajinu a verejný život. Mnohí, ktorí už rezignovali na chod politických dejín, hrdo hlásia, že sa ich politika netýka, nezaujíma ich a nevenujú jej žiadnu pozornosť.
Výška daní, chod školstva, zdravotníctva, výstavba diaľnic, spolupráca s okolitým svetom, cena energií, to všetko sa nás dotýka viac ako sme ochotní pripustiť.
A tak či chceme alebo nie, politika sa nás dotýka. Chodíme voliť a hlásime sa k demokracií. Volíme však slobodne?
Pozrime sa na to pohľadom voliča. Zoznam kandidátov, z ktorého si slobodne vyberáme a slobodne rozhodujeme, je podstatou neslobody. Nerozhodujeme o menách, ktoré sú na kandidátke, ale vyberáme zo zoznamu, ktorý nemáme šancu ovplyvniť. Tu vzniká základ tak často opakovaného „vyberám si menšie zlo“.
Podstatou problému nie je samotný akt voľby, ale to, že kľúčové rozhodnutie už prebehlo dávno pred vstupom voliča do volebnej miestnosti. Kandidátna listina je výsledkom vnútrostraníckych dohôd, lojality, osobných záväzkov a financií, nie slobodnej súťaže názorov. Volič tak nevstupuje do priestoru, kde by mohol ovplyvniť, kto bude krajinu riadiť, ale len potvrdzuje výber, ktorý zaňho urobili iní. Demokracia sa tým presúva z mojich rúk do rúk úzkej skupiny ľudí, ktorí rozhodujú koho pustia do hry.
Kto môže kandidovať za príslušnú stranu? Vy? Ja? Teoreticky áno. Prakticky? Len vyvolení. Teda ktokoľvek, kto spĺňa základné kritéria poslušnosti a lojality voči oligarchom. Ideálne s dobrou rétorikou, charizmou, cez ktorú kandidát vyžaruje práve to, po čom prahne momentálny svet. Názory, ktoré bude presadzovať, dostane sformulované ešte pred vstupom do ringu. V kampani sa stávajú mantrou, stále dookola roznášaným lepidlom, na ktoré sa musí volič chytiť.
Na múdrosť, víziu, oddanosť národu a blaho krajiny pokojne zabudnite. Boli by len na príťaž.
Na to, aby dokázal kandidát zmanipulovať masy a získal svoju podporu, potrebuje celý tím odborníkov. Určia mu ako bude vystupovať, aké témy bude komunikovať, čo bude mať oblečené, kedy a ktoré miesta navštívi, s ktorými médiami bude spolupracovať, ako bude reagovať na údery protikandidátov. To stojí peniaze a nie malé. Preto je potrebné dohodnúť aj čo za to. Ak sa bohatí rozhodnú investovať do vyvoleného kandidáta, chcú návratnosť investície. Tá sa, v prípade úspechu, vracia v podobe štátnych zákazok, v prijímaní „zákonov šitých na mieru“, vo vytváraní podmienok pre ďalší dobrý biznis. Cez poctivo zarobené peniaze magnátov získa kandidát moc, prostredníctvom ktorej pomôže bohatým získať ešte väčšie peniaze a silnejší vplyv. Kruh sa uzatvára.
Prosperita krajiny, silný sociálny systém, bezpečnosť, zdravé verejné financie a iné slogany sú len maskou, za ktorou je schovaný skutočný cieľ. Získať moc, cez ktorú sa rozšíri impérium bohatých.
Ak veríte, že vo volebnej miestnosti rozhodujeme, máte pravdu. Áno, rozhodujeme o tom, kto bude na konci tých ustavične sa rozširujúcich nožníc chudoby a bohatstva, kto bude zostavovať kandidátky a kto bude iba platiť dane. Otázkou preto nie je, či máme právo voliť, ale či máme reálnu možnosť ovplyvniť, kto sa vôbec môže stať predmetom našej voľby. A pokiaľ túto možnosť nemáme, je namieste položiť si otázku: „Hovoríme ešte o demokracii, alebo už len o jej forme?“.
Pokiaľ sa nezmení volebný systém tak, aby voliči v jednotlivých obvodoch mali reálnu možnosť ovplyvniť zoznam kandidátov, vyvodzovať politickú zodpovednosť za neplnenie sľubov, a aby zákon jasne riešil stratu mandátu pri odchode zo strany, za ktorú bol kandidát zvolený, spolu s ďalšími nevyhnutnými pravidlami správy vecí verejných, zostaneme uväznení v tom istom začarovanom kruhu – pokojne aj ďalších tridsať rokov.


Brav za brava To ako zmanipulovala voľby... ...
Nechodím voliť a už ani nikdy nepôjdem. Dôvod... ...
tak tak. vtĺka sa nám do hláv, že demokracia... ...
Celá debata | RSS tejto debaty