Johana

Začínala som v advokácií a každý, kto v tom čase ku mne vošiel, bol vítaným hosťom. Predstava získaného mandátu na zastupovanie mi spôsobovala radosť aj pri pohľade na pani upratovačku, ktorá práve prišla vyniesť kôš. Však to poznáte. Začiatku sú ťažké vždy a všade.

V kancelárií sa objavil muž v stredných rokoch. Na hlave rádiovka, kravata pod hrubým svetom a široké nohavice naznačovali slávnostné oblečenie vytiahnuté z vidieckej skrine.

So širokým úsmevom som privítala tohto milého pána. Pristúpil k môjmu stolu a položil na zem košík plný vajec. “Nepatrí sa chodiť na takéto miesta s prázdnymi rukami“, povedal s prižmúrenými očami a posadil sa.

Dívala som sa na svoj honorár a premýšľala ako asi zaplatím zloženky a šeky. Predstavovala som si ako dohadujem barter s pani vedúcou školskej dužiny a za stravné lístky jej ponúkam vajíčka. No predstava nič moc, ale jeden z prvých klientov je veľmi vzácny druh, tak to predsa nevzdám kvôli „ blbým peniazom“.

Poďme na to, pomyslela som si a s predstieranou profesionalitou som sa opýtala: „S čím Vám môžem pomôcť? Čo Vás ku mne privádza?“ Môj milý klient začal. Zoširoka mi porozprával o tom, ako a kedy si postavili dom, kto sa prisťahoval do susedstva a ako to celé začalo. Úprimne, už si presne nepamätám, aký konkrétny problém sme riešili, ale súviselo to so susedskými vzťahmi.

Bolo z toho zastupovanie, ktoré sa skončilo urovnaním konfliktu. Klient bol spokojný a priniesol ďalší košík vajec. Vnímala som toto svoje „víťazstvo“ ako nádej , ktorá mi otvára cestu do sveta slávnych advokátov. Tých, ktorí sa vozia v drahých autách, sú pozývaní na významné spoločenské udalosti, obedujú v drahých reštauráciách a … No, čo Vám budem hovoriť? Však amerických filmov zo sveta justície sme všetci videli viac ako dosť. Vzor som teda mala jasný.

Snívala som si svoj sen nad panvicou, do ktorej som s posvätnou úctou vylievala rozbité vajíčka, aby sa pod tlakom udalostí premenili na praženicu alebo omeletu. Nebola z nich síce večera hodná michelinskej hviezdy, ale verte, že v tom čase som mala pocit, že všetko sa práve rodí. Všetko je predo mnou a k tej reštaurácií s „michelinkou“ zostáva už len pár krokov.

Čas plynul. Naučila som sa vystavovať faktúry a platiť svoje zloženky peniazmi. Napriek všetkému, mám k vajíčkam taký zvláštne nostalgický pocit úcty. Prvý honorár bol niečo ako prvý bozk a na to sa nezabúda.