Johana

Búrlivé debaty v parlamente aj na ulici prinášajú niekoľko protichodných názorov na novelu Trestného zákona. Má argumentácia odporcov novely o tichej amnestii a beztrestnosti svoje opodstatnenie?

Pozrime sa na to spolu!

V súčasnosti žena, ktorá sa sama stará o dve maloleté deti, kráti tržby svojho zamestnávateľa. Výška škody dosiahne stotridsaťpäť tisíc eur. Podľa platného zákona sa dopustila trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 4 Trestného zákona a bude súdená v trestnej sadzbe od desať do pätnásť rokov. Pri zohľadnení všetkých možných poľahčujúcich okolností jej súd musí uložiť minimálne desať rokov väzenia. V zásade ani inú možnosť nemá, s výnimkou výnimočných okolností, kedy by jej mohol síce znížiť trest, ale vždy by išlo o väzenie. Keďže je sama, jej deti sú umiestnené do ústavu alebo pestúnskej starostlivosti. Náklady na ich výživu a výchovu v podstate preberá štát, teda vy a ja z našich daní.

Výdavky na jeden rok výkonu trestu, ktoré sú rovnako pokryté z našich daní, predstavujú, podľa približných odhadov, tridsať tisíc eur. Pri desiatich rokoch je to teda tristotisíc eur. Vo výkone trestu naša páchateľka môže zarobiť mesačne od 265,70 eur do 554 eur. To je suma, z ktorej sa bude hradiť výživné na deti, ale aj všetky dlhy, vrátane škody spôsobenej trestným činom. Z uvedeného je zrejmé, že na jednej strane náklady na odsúdenú a starostlivosť o jej dve deti sa môžu vyšplhať do niekoľko stotisíc eur, na druhej strane sa poškodený náhrady škody nikdy nedočká. Po prepustení z výkonu trestu sa odsúdená zamestná veľmi ťažko, pretože, ruku na srdce, kto si trúfne zobrať do práce ženu, ktorá bola desať rokov v lochu?

Jej deti. S vysokou pravdepodobnosťou stratia k matke vzťah, pretože jedno až dvojhodinové návštevy v base zase toľko príležitostí na vytvorenie pevných citových väzieb neposkytujú. Ich osud, vzdelanie a zaradenie do spoločnosti môžeme predpokladať zo získaných skúseností od detí z detských domovov. Takže summa summarum: pri extrémne vysokých nákladoch dosahujeme extrémne zlú bilanciu a protestujeme za to, aby to tak zostalo. To akože fakt?

Teraz k tej amnestii a beztrestnosti. Po prípadnom prijatí novely by rovnaká žena bola súdená v trestnej sadzbe umožňujúcej jej uložiť napríklad podmienečný trest, s uložením povinnosti nahradiť škodu a navyše zaplatiť peňažný trest. Ten sa stane príjmom štátneho rozpočtu. Teda žiadna beztrestnosť, žiadna amnestia. Práve naopak, ak takto odsúdená žena nenahradí škodu alebo nezaplatí peňažný trest, môže jej byť pôvodne uložený trest premenený na tvrdú basu. Primárne sa jej však dáva možnosť napraviť to, čo sa jej až tak veľmi nepodarilo a zároveň tým, ktorí boli okradnutí, sa vytvárajú reálne podmienky pre získanie svojich peňazí späť.

Prerokovávaná zmena zákona na jednej strane štátu šetrí prostriedky, na druhej mu zvyšuje príjem z uhradených peňažných trestov a za predpokladu, že odsúdená naďalej pracuje aj z prijatých daní a odvodov. Zároveň zreálňuje náhradu škody, ktorá poškodeného zaujíma určite viac ako to, či odsúdený bude v base. Tak v čom je problém?

Ak už musíme mať krvavé oči a dožadovať sa dlhých, krutých trestov, pretože sme nekompromisní pri súdení chýb tých druhých, tak predtým, ako opäť budeme protestovať, urobme si aspoň malú matematiku. Spôsob, ako sa nakladá s verejnými financiami, ovplyvňuje predsa život každého z nás a to aj pri zachovaní odsúdenia zla.

Len pre úplnosť. V Nemecku, Rakúsku, Česku, ale aj v iných krajinách „Starej Európy“ sú trestné sadzby za rovnaké trestné činy niekoľkokrát nižšie. Tieto krajiny už dávno pochopili, že izolovanie páchateľov od ekonomických a sociálnych väzieb ich dlhodobým umiestňovaním do ústavov na výkon trestu, štát oberá nielen o dane a odvody, ale stojí ho to prostriedky, ktoré prinášajú len ďalšie straty. Tie by sme si ako jedna z najchudobnejších krajín Európskej únie už ďalej dovoľovať nemali.