Na stole leží obálka s modrým pásom. Marek (a mnohí ďalší) so skleneným pohľadom pozerá pred seba a vie, že tento malý zdrap papiera ho oberá o spánok. Naháňa mu strach a v hrdle vyrába zvláštnu guču úzkostí.
Do frasa! Polícia, a je to tu! Kolotoč úverových podvodov sa zastavuje. Musí ísť a vysvetľovať. Odpovedať na otázky, brániť sa. Nekonečná šnúra otázok zamierená na jednu podstatu. Prachy!
Dostavte sa na okresné riaditeľstvo policajného zboru …, číta a zhypnotizovaným pohľadom rozmýšľa, čo im povie: „Nemal som prachy? Nevedel som uživiť svoju rodinu? Nie som schopný ísť robiť von, lebo nechcem odísť od svojej ženy a detí? Super! Určite to pochopia“, pomyslel si Marek a sklonil hlavu hlboko medzi plecia. „Teraz pôjdem, poviem, že všetky tie úvery som sfalšoval, prachy som minul na šeky, poplatky za školu, benzín, hypotéku a dovidenia. Pôjdem si posedieť na niekoľko rokov do basy, kde budem šiť topánky za dva centy na hodinu. Vôbec, koľko za to môžem dostať? Čo bude po mojom výsluchu? To ma hneď zavrú alebo ma pustia domov“? Vír myšlienok bol taký silný, že mal Marek pocit, že asi zošalie. Sedel, pozeral na papier s pečiatkou polície a čítal slová, ktoré nevedel vnímať.
Predstava, že skončí v base a bude vyzerať ako všetci tí, ktorých v putách privádzajú za sprievodu kamier, ho desila.
Všetko sa to začalo keď majiteľ zatvoril reštauráciu. Marek prišiel o prácu. Sedel doma, pozeral v správach ako sa celému Slovensku bieloplášťoví dobrovoľníci špárajú v nose. Po čase sa s rúškom na tvári snažil zohnať nejakú prácu. Zamestnať sa nebol problém. Všetko fajn, po prvú výplatu. Sedemsto eur na ruku. Vieš kámo, doba je zlá. Ber alebo nechaj tak. Zobral. Sedemsto eur stačilo ledva na poplatky. Elektrina, plyn, kúrenie, hypotéka, električenka … No čo? Lepších sedemsto eur ako nič. Keď sa decká konečne vrátili do školy, žena tiež prišla o prácu. Nie sú tržby. Musíme zatvoriť. A tak sa začala skladačka má dať, dal, kde na strane dal vznikala najskôr medzera, potom diera a nakoniec kráter. „Prosím ťa, mohol by si mi na nejaký čas požičať? Sorry, ja by som rád ale nedá sa. Mohol by si mi požičať? Založ byt! Mohol by si mi požičať, Nie. Mohol by si ….. nieeeeee“.
„Tak čo? Čo do frasa mám urobiť, aby sme neprišli o byt? Úver. Spotrebný. Iný mi pri mojom príjme nikto nedá“. Prvý spotrebný sa spotreboval skôr ako prišiel domov. Ďalší sa zohrial pár dní a ďalší už banka nechcela dať. Tak sa to začalo. Dnes by si najradšej nafackal. Keď prvýkrát zobral do ruky cudzí občiansky a sadal za počítať bilo mu srdce ako po maratóne. Rovnako mu búšilo, keď nabehli na účet peniaze. Ťuk, ťuk, ťuk, enter a bolo. Raz, dvakrát a znovu a znovu a znovu. Začal splácať dlhy, šeky, naplnil nákupný košík a strhával sa zo sna.
Teraz sedí a premieta si celý ten čas. Chodil ráno o piatej do roboty, makal, po šichte vozil syna na lukostreľbu. Dcére vysvetľoval matiku. Trval na tom, aby sa učili jazyky, lebo bez nich sa neuživia. „Musíte ovládať aspoň nemčinu alebo angličtinu, lebo tu sa zoderiete a aj tak nikdy nič nebudete mať“, dookola omieľal, keď sa potomkovia búrili proti disciplíne a povinnostiam. „Toto som dal fakt na frajera. Vzdelané deti s otcom basmanom. Skvelá výbava“, pomyslel si a zhlboka, naozaj zhlboka sa nadýchol. V tejto chvíli skoro presne vedel, ako sa človek cíti, keď k nemu prichádza infarkt. Nechcel mu otvoriť, hoci v kútiku duše by ho aj prijal.
Konečne vstal. Podišiel k zrkadlu a pozrel do tváre muža, ktorému sa zrútil svet. Malé úlomky farebných sklíčok sa sypali cez jeho hlavu, k ramenám. Odporným zvukom mu pripomínali, že práve odhalil svetu najhoršiu podobu svojho JA. Nenávidel sa. Cítil sa tak strašne sám a zároveň tak silno spätý s rodinou. Bol to zvláštny pocit. Rozmýšľal o tom, že celý svoj život prežil v krajine, ktorá má dostatok vody, dobré klimatické podmienky, termálnych prameňov na rozdávanie, veľhory. Slovensko sa chvastá, že je automobilovou veľmocou a aj tak sa tu nevie uživiť. Asi je niečo veľmi zlé.
Chudoba na Slovensku sa šíri rýchlejšie ako korona. Likviduje vzťahy, dôstojnosť a sebaúctu ešte intenzívnejšie ako samotný vírus. Štát svojou trestnou politikou určuje, čo bude a nebude tolerovať a za čo musia byť udelené sankcie aj formou trestu . Zatvárenie ľudí na dlhé roky do väzenia za ich neschopnosť prežiť zo zárobkov alebo dôchodkov, ktorými nevedia pokryť životné náklady, je vinou tých, ktorí namiesto prijímania zákonov dovolenkujú, aby potom v jeden deň dvestotridsaťkrát zdvihli ruku, netušiac za čo. Toto je vina tých, ktorí čas určený na riadenie štátu využívajú na svoje kšefty, leštenie ega a vytváranie zdrojov pre svojich potomkov, najlepšie až do štvrtej generácie. Toto je vina tých, ktorí kašlú na každého, kto s nádejou pristúpil k urne a vhodeným lístkom povedal: “Prosím ťa, staraj sa o prosperitu tejto krajiny!“. Jednoducho nás klamú, aby sa bohapusto nabalili.
Tak ja len, aby sme vedeli, na koho hrobe máme plakať.
Pokračuj v omyle. Ale na ostatné si boľševiček... ...
Oou! Pôvodný citát bol ten, ktorý čítaš... ...
Najviac sa mi páči ako účelovo falšuješ citát... ...
Tento systém, je zločinecký, mafiánsky,... ...
Zveličené. 700 € je dosť pre jednotlivca. Ak... ...
Celá debata | RSS tejto debaty