Johana

Sedíme na lavičke. Tak trochu tvárou v tvár, tak trochu inkognito. Rozkvitajú stromy a prebúdzajú sa včely.

„Čo tu chceš?“ Opýtala som sa jej.

„Nič. Dívam sa a strážim všetko čo si prežila.“

„Prečo?“

„Lebo mi to patrí.“

„Čo ti patrí?“

„Tvoj prežitý čas“.

„Berieš si môj čas?“

„Jasné. Každý deň, každú tvoju hodinu a minútu. Všetko si beriem. Dokonca aj tvoje spomienky a časom aj spomienky tých, ktorým si ich odovzdala. Patrí mi všetko.“Pokojne si položila hlavu do svojej kostenej dlane, opretej o operadlo, aby si ešte viac vychutnala pohľad na môj zrýchlený dych.

„ Všetko si beriem“, zopakovala a zapichla oči do mojej tváre.

„Čo chceš? “ Opýtala som sa zmätene.

„Nič. Len sa pozerám. Sledujem ako plytváš s tým, čo sa nedá zastaviť ani vrátiť . Prezerám si deň po dni a …“pokrútila hlavou. „Tie tvoje návraty do minulosti a výlety do budúcnosti. Prepáč, musím sa smiať . Nič, čo si dostala, nemá prísnejšie limity ako tvoj čas a predsa sa ho tak ľahko vzdávaš“.„Prestaň!“ Okríkla som ju a odvrátila sa na druhú stranu.

„Som ticho. Len sa pozerám.“ Pokrčila plecami a pomrvila sa na studenom dreve.

„Jasné teraz začneš s tým svojim obohratým klišé, že si mám užívať život, mám byť šťastná, veselá, pozitívna, že?“ Vyštekla som na zahalený tieň usadený v hluku bzučiacich včiel.

Zaškerila sa. „Prečo? Mne je úplne jedno ako si prežiješ svoje dni. Vezmem si ich tak, či tak. Je to tvoja vec. Tvoje rozhodnutie. Zbalím si deň plný hrôzy, deň plný radosti, deň užitočný aj premárnený. Sú moje bez ohľadu nato, aké boli. Ja mám svoje isté.“ Odpovedala s pokojom a iróniou v hlase.

„Odpáľ! Fakt ma nebavíš!“ Povedala som s nádejou, že sa jej zbavím.

„To nejde. Mám ťa rada. Som s tebou od narodenia. Som tvoja prítomnosť, pripútaná k životu. Môžeš ma iba nevidieť, môžeš na mňa nemyslieť, môžeš sa tváriť, že nikdy neprídem alebo že som súčasťou nekonečna. To všetko môžeš, ale nemôžeš ma odstrániť z prítomného okamihu a z tvojej cesty. Som tu, s tebou. Od narodenia až po koniec. Sem tam sa pripomeniem. Zastavím ten váš beh a zhluknem davy v čiernom. Ukážem svoju moc, cez ktorú si vás odnášam nahých, bez majetku a emócií. Som vertikálny limit s tvojou rukou v mojej dlani. Dovtedy sa  len pozerám.“ Pokrčila plecami a zatvárila sa bezmocne a oddane tejto chvíli.

„Prečo mi to všetko hovoríš?“ Nechápavo som sa opýtala tejto nechcenej súčasti rána.

„Čo myslíš?“ Opýtala sa ma s neskrývanou iróniou.

„Odpovedať otázkou je neslušné“. Odporovala som.

„Kto ti kedy povedal, že Ja som slušná? Som bezcitná, súcitná, náhla, pomalá, bezohľadná, milosrdná, bolestivá aj vykupiteľská. Som vždy iná a stále rovnaká. Jediné čo sa nemení je to, že som.“

Pohodlne sa usadila, vystrela ruku a pokračovala. „Pozri, prichádza jar. Prebúdza sa opäť nový život a začína cyklus roka, ktorý sa cez snežienky, čerešne, horúce leto a opadané lístie, presvieti do vianočných ozdôb zabalených do zimy a tmy. Všetko utíchne a priblíži sa k vertikálnemu limitu, na ktorom ako zástava visí moja ruka pripravená chytiť tvoju dlaň.“

„Tak veľa šťastia a len tak mimochodom“, naklonila sa k môjmu uchu a pošepkala:“ Skús lepšie nakladať so svojim časom. Komu, čomu a koľko ho dáš predtým ako ho pošlem do večnosti, závisí len a len od teba. Neponáhľaj sa! Ja viem byť trpezlivá“.

V tom zmizla ako rozprávkový kúdeľ čiernych svetielok v prichádzajúcom ráne.