Johana

Vyberte si! Po včerajšom zasadnutí vlády je jasné, že Daniel Lipšic opúšťa svet prokuratúry. Úrad špeciálnej prokuratúry sa ruší a špeciálny prokurátor ako neprokurátor už nebude rozširovať jej rady. Pre niekoho zloduch, pre niekoho hrdina. A tak, ako to už v živote býva, aj v tomto prípade, bude naše videnie závisieť od svetla, ktorým si na neho posvietime.

Písal sa rok 2002, kedy sa mladý, ambiciózny politik stal ministrom spravodlivosti. Nemal ešte ani tridsať rokov. V tomto úrade začal skutočne razantne. Počas jeho pôsobenia bola prijatá novela Trestného zákona, ktorá zaviedla tak vysoké trestné sadzby, že by sa za ne nemuseli hanbiť ani v Severnej Kórei. Mnohí mladí ľudia sa na dlhé roky dostávali do väzenia za, obrazne povedané, ukradnutý jogurt a jedenásť dávok marihuany. Po prepustení z prostredia, v ktorom okrem ekonomickej, sociálnej a kultúrnej izolovanosti nenachádzali nič viac, sa ich životy naprávali len veľmi ťažko. Extrémna prísnosť Trestného zákona bola prezentovaná ako boj proti kriminalite, ktorému mnohí tlieskali. Výsledok poznáme. Kriminalita sa neznížila. Ľudia sa nestali lepšími. Práve naopak, narastajúca chudoba prinášala so sebou viac majetkovej trestnej činnosti a viac zúfalstva na všetkých stranách.

Razantnosť postojov Daniela Lipšica sa neprejavovala len pri formovaní trestných kódexov, ale napríklad aj pri prezentácií názorov na vinníkov dopravných nehôd so smrteľným následkom. Tvrdá basa, bola podľa jeho názoru, jediným možným trestom. Potom sa stalo niečo, čo dobehlo jeho vlastnú nekompromisnosť a musel urobiť kompromis. Tentokrát však sám so sebou. Zavinil dopravnú nehodu s následkom smrti a hoci sa pred ním otvorila možnosť vyskúšať si život v prostredí, do ktorého tak odhodlane posielal vinníkov, neurobil to. Zabojoval a do basy nešiel. Dostal podmienku. Rovnakú podmienku, ktorú napádal v iných prípadoch ako minister spravodlivosti dovolaním. Tentokrát bol spokojný, že to už iný minister neurobil.

Čas plynul. Z ministra spravodlivosti sa stal minister vnútra, potom poslanec, advokát a nakoniec špeciálny prokurátor. Opäť tvrdý, nekompromisný, bojujúci s nepriateľom zbraňami tak trochu s leskom a tak trochu s nánosom jedu. Jeho odhodlanie bojovať bolo tak zanietené, že rukám, ktoré ho vynášali do tohto kresla, nevadilo vôbec nič. Nevadilo, že je vo výkone trestu, že nemá bezpečnostnú previerku a vlastne ani nie je prokurátor. V záujme naplnenia cieľov sa všetko zhojilo. Niečo ignorovaním, niečo zmenou a niečo takým nenápadným obídením zákona. Podstatné bolo, že tých rúk bolo dosť na to, aby zasadol na trón, z ktorého mohol rozdávať údery.

Prokurátorský talár vymenený za ten advokátsky, urobil z bývalého politika, poslanca a advokáta, bojovníka za očistu spoločnosti. Trošku s chameleónovými schopnosťami, lebo v určitej chvíli bojoval proti tým, ktorých ako advokát chránil, ale tentokrát mal už to správne nasmerovanie, tak tá zmena farieb, opäť vôbec nevadila.

Tento rok bol pre pána Špeciálneho naozaj výnimočným a možno nie len tým, že mal okrúhle narodeniny. Okrúhle a tak trochu prelomové. Patrične k tomu sa prispôsobovali aj dary. Teda aspoň jeden, o ktorom sme sa my, bezvýznamní čitatelia, dozvedeli. Bol to obraz. Dar vyobrazujúci pána neprokurátora s mečom v ruke, ako stína hlavy svojim úhlavným nepriateľom. Tí bez hlavy boli už vybavení, ostatní čakali na svoj ortieľ. Na znetvorených tvárach sa upínali ich oči k zakrvavenému taláru pána Špeciálneho. A pán neprokurátor s mečom v ruke, si užíval svoju moc. Zvláštne sprítomnenie videnia sveta, ale takto boj asi vyzerá. Zlosť, nenávisť, násilie, krv. Pre niekoho symboly bojovníka hodného obdivu a úcty. Pre iných zloducha, ktorý už dávno nemal zapĺňať verejný priestor, ale úplne iné miesta. Tie bez kamier, verejnej moci a vlastne určené k izolácii.