Johana

Nikdy ma neprestane udivovať, koľko času, energie a peňazí dokáže človek investovať do toho, aby sa cítil zle.

Obvyklá otázka, ktorú položím klientovi po jeho úvodnom vstupe je: “Čo chcete dosiahnuť? Aký zmysel to má mať?“ Neverili by ste, koľko ľudí mi povie: “Ja vlastne ani neviem, ale nechcem to tak nechať.“ Ešte lepšia je odpoveď, že: “nechcem, aby sa mu to prepieklo.“

Výborne. Tak sa pozrime o aké trofeje začneme bojovať.

Tu je krátka ukážka zo života. Po búrlivej fáze rozchodu sa otec rozhodne požiadať o striedavú starostlivosť. Matka plná hnevu si nevie predstaviť, že tento netvor by sa mal starať o „jej“ deti rovnako ako ona.

„Nie. V živote nebudem súhlasiť s tým, aby si si bral naše deti. Nezaslúžiš si to. Na to zabudni potom čo si mi vyviedol!“

„To nie sú tvoje deti, sú aj moje. Mám rovnaké práva ako ty a nepristúpim na to, aby som sa stal len bankomatom a sprievodcom detí na zmrzlinu alebo do kina.“

Tieto úvodné výkriky otvoria dvere advokátskych kancelárii, znalcov, lekárov a psychológov zvyčajne preto, aby naplnili súdny spis a vyvolali ešte väčší konflikt medzi rodičmi.

Od týchto chvíľ sa každé stretnutie partnerov, každé odovzdávanie detí do starostlivosti toho druhého stane traumou pre všetkých zúčastnených. So zapnutým mobilom a spustenou kamerou sa zaznamenáva vrešťajúce dieťa a hysterický rodič, ktorý sa domáha toho, aby nebol snímaný. No snaha zabezpečiť dôkaz pre svoje víťazstvo nepustí. Nech sa deje čo sa deje, súdny spor je o dôkazoch a nie len obrazovo-zvukových. Produkovať treba aj listinné. Tie sa rodia najčastejšie v noci, kedy ofenzívny rodič spisuje svoje zážitky zo života boja o deti. Desať, pätnásť strán o tom, čo povedal, povedala, urobil, urobila, neurobila, s cieľom mi ublížiť. Tieto elaboráty, ponúkajúce najintímnejšie okamihy partnerského aj rodičovského života, nahradzujú spánok autorov, aby sa stali súčasťou verejného sporu o úpravu práv k maloletým deťom. Strata súkromia rozhodne nie je tou najväčšou daňou.

Deti sa samozrejme spolu s rodičmi podrobia znaleckému skúmaniu. Nespokojný rodič neprijme názor znalca a vyhľadá iného. Celý proces sa zopakuje. Pred každým pojednávaním premýšľa, čo povedať, čo by ešte mal a mohol urobiť. Nespí, nepracuje, lebo sa blíži pojednávanie.

Čas beží. Z osemročnej dcéry je jedenásťročná tínedžerka. Po pár rokoch má plné zuby ustavičných konfliktov, ktoré rodičia úspešne transportovali do školy, k babke a dedovi a ešte aj k susedom.

Chce mať konečne pokoj. Jedného dňa povie otcovi, že sa jej do kina nechce, lebo má program so svojimi kamošmi a matke odkáže, že ide spať k Jane. Budú oslavovať narodeniny a Janini rodičia s tým súhlasia. „Vieš mami, oni sa normálne doma rozprávajú. Nehádajú sa. Tak mi prosím ťa dovoľ tam zostať. Chcem aspoň vedieť, ako to vyzerá, keď vy dospeláci po sebe iba neštekáte, ale sa normálne rozprávate.“

Kto má za sebou výchovu tínedžera vie, že pubertálna revolta príde tak či tak. Jedného dňa prestane byť otec princom a mama všeobjímajúcou vílou. Stane sa jednoducho otravnou matkou, ktorá stále niečo rieši a otec sa v kuse do niečoho stará. Z pohľadu dospievajúcich detí sa rodičom treba do maturity čo najviac vyhýbať. Po dvadsiatke sa znova pritúlia, ale to už je iná kapitola.

Koľko rokov má vaše dieťa? Čo má byť zmyslom tejto hry? Koľko rokov získate a koľko stratíte? Čo je trofejou tohto víťazstva? Ak poznáte odpovede na tieto otázky a na konci nebude len to, že ste sa po celý čas cítili iba zle, vstúpte! Dvere advokátskych kancelárií sú vám otvorené.