Johana

Do boja za ochranu žien vyšla aj poslankyňa Cigániková. Na protest proti skráteniu premlčacej doby za znásilnenie si po celom dni vyzula topánky a s noblesou sebe vlastnou dupkala po parlamente. Táto pachová nálož spolu s krikom ulice priniesla svoje ovocie. Vláda sklonila hlavu. Pripravila novelu novely a v skrátenom legislatívnom konaní, predkladá zmenu dĺžky premlčania na pôvodných dvadsať rokov. Jav nevídaný, ale vo svojej podstate úplne bezvýznamný. Na ochranu žien tento počin nebude mať vôbec žiaden vplyv. Opozícia v zdanlivom víťazstve vyhrala púštny piesok, ktorý jej vietor zavial do vlastných očí. Pre koalíciu sa tak z vrhnutého tieňa zrodilo nečakané svetlo.

Reagovaním na kritiku ulice, získala koalícia argumentáciu pre obhajobu svojich krokov. Dokázala, že rešpektuje pripomienky, vníma a akceptuje hlas ľudu, chápe požiadavky na ochranu žien. Neviem, ale možno príde aj to, že veľká novela trestného zákona nebola daná do zbierky zákonov preto, aby to bolo uverejnené súčasne ako jeden celok. Vďaka ulici, vďaka hlasu, ktorý zaznel na obranu žien. Z kriku na námestiach zostane len slza vytekajúca z oka, do ktorého padlo zrnko trofeje.

Vlastne nie. Ešte tu máme to znásilnenie a ochranu žien. Pozrime sa na to úplne pragmaticky a bez emócií. Tak, ako už bolo viackrát napísané a povedané, pre objasnenie znásilnenia je rozhodujúce vyhľadanie, zaistenie a zdokumentovanie stôp. Toto je najlepšie vykonať bezprostredne po skutku, kedy ešte stopy a dôkazy existujú. Plynutím času sa možnosti získania dôkazov oslabujú až úplne strácajú. Z rozhovoru redaktorky týždenníka Plus 7 Dní s bratislavským sudcom Michalom Valentom sa dozvedáme, že hovoríme o dňoch, ale nie rokoch. Z uvedeného pohľadu je potom úplne jedno, či má poškodená na ohlásenie znásilnenia desať alebo dvadsať rokov. To, čo jej mohlo pomôcť usvedčiť páchateľa, zvyčajne neexistuje po oveľa kratšom čase ako je sporná premlčacia doba. Bez dôkazov je súdny proces, pre obeť znásilnenia, iba ďalšou traumou. Bez satisfakcie a potrestania páchateľa.

Navyše, verejnosti sa v tom záchvate emócií, zabudlo povedať, čo je vlastne premlčanie.

Skúsim laicky, aby sme si rozumeli. Premlčanie neznamená, že ak sa do desiatich rokov od spáchania skutku nepodarí páchateľa právoplatne odsúdiť, trestnosť jeho činu zanikne. Nie. Takto inštitút premlčania nefunguje. Desať rokov by páchateľovi prinieslo beztrestnosť len vtedy, ak by sa v uvedenej lehote nevznieslo obvinenie a páchateľ by nebol. Z pohľadu plynutia premlčania je právne bezvýznamné, či preto, lebo nebol označený obeťou alebo sa nepodarilo získať dostatok dôkazov na jeho obvinenie. Ak však policajt vydá konkrétnej osobe uznesenie o vznesení obvinenia pre zločin znásilnenia, dochádza k prerušeniu premlčania. Od tohto momentu plynie nová desaťročná premlčacia doba. Keby bolo obvinenie vznesené po deviatich rokoch od spáchania skutku, tak páchateľ môže byť potrestaný do devätnástich rokov od spáchania skutku. Opäť, táto nová desaťročná lehota by mohla páchateľovi priniesť „nepotrestanie“ len ak by sa počas nej nevykonal žiaden ďalší úkon. Každým výsluchom svedka, pribratím znalca sa premlčacia lehota akoby posúvala o ďalších desať rokov. Z uvedeného je zrejmé, že aj pri uzákonenej premlčacej lehote desať rokov môže byť páchateľ potrestaný teoreticky aj za tridsať rokov. Prijatie zmeny zákona s desať alebo dvadsať ročnou premlčacou dobou je pre obete v podstate bezvýznamným počinom.

Pre politikov, mimovládne organizácie a ochrancov práv žien ide o tému. Živnú pôdu pre emócie, vyvolávanie strachu zo straty bezpečia a ochrany pred násilnými páchateľmi. Ide o tému, ktorá víri vášne a  dokáže vyhnať ľudí do ulíc. Lenže to sme v politike a nie v práve.

Ako žena sa chcem poďakovať všetkým, ktorí bojujú za našu ochranu a práva. Snaha o zmenu premlčacej doby pri znásilnení je však nakresleným srdcom v piesčitej pláži, ktorú obmýva more.