Johana

Oslovujú ma klienti z takmer celého Slovenska, a tak trávim veľa času na cestách aj v hoteloch. Bolo to už niekoľko rokov dozadu. Prišli sme do hotela v centre malého mesta na východe Slovenska. Na parkovisku nikto a na recepcií viseli všetky kľúče v skrinke. Tieto neklamné znaky toho, že sme jediní, boli správne.

Usmiata recepčná urobila obligatórne úkony a vybrala sa s nami do izby snov. Kráčajúc po schodoch sa vždy na ďalšom a ďalšom poschodí rozsvecovali svetlá v inak úplne tmavom priestore. Vyšli sme na štvrté poschodie s batožinou a cestovným vakom s oblečením pripraveným na pojednávanie. Nie úplne som chápala, prečo sme dostali izbu pod strechou, keď bol hotel prázdny, ale dobre. Recepčná určite vie, čo robí, a má na to svoje dôvody. Odomkla, otvorila dvere a s profesionálnym úsmevom hovorí:

„Tak nech sa páči, toto je vaša izba.“ Po malej chvíľke som si chcela povesiť cestovný vak. Nevedela som nájsť žiadny vešiak, tak som sa nesmelo opýtala, kde si môžem povesiť šaty, kde je nejaký vešiak?

„Vešiak? V tejto izbe nie je. Potrebujete ho?“

„Nie je tu vešiak? Žiaden?“

„Nie, v tejto izbe nie je. Ale ak ho veľmi chcete, môžeme ísť do inej.“ Táto ústretovosť ma neodradila. Trvala som na tom, že vešiak chcem. Prešli sme z pravej strany pod strechou na ľavú a vošli do izby.

„A kde je tu vešiak?“

„V kúpeľni na dverách,“ zaznelo s hrdosťou v hlase. Predstava, že moje šaty budú visieť v zaparenej kúpeľni ma síce nenadchla, ale čo už …

„Prosím vás, do ktorej máte otvorenú reštauráciu? Chceli by sme sa navečerať.“

„Posledný autobus išiel pred hodinou. Kuchár už odcestoval. Musíte ísť do pivárne tu kúsok cez cestu.“

Tak sme šli. Piváreň bola pre nás milým prekvapením. Skutočne chutné jedlo, príjemná obsluha a fajn atmosféra. Posilnení týmto pocitom sme sa vrátili do nášho hotela, o ktorom sme čítali, že má vináreň. Jej interiér sľuboval návštevníkom niečo výnimočné, a bola to pravda. Pivničný priestor s gotickými oblúkmi bol preplnený kováčskymi prvkami a skutočne vkusne zvoleným zariadením. Tento výnimočný priestor nás inšpiroval k výnimočnému výberu vína. Archívne, červené.

Objednali sme si. Sami pri stole, sami v pivničke. Čakali sme, kedy sa objaví čašník, aby s očakávaným rituálom otvoril fľašu, vychutnal si pohľad na koštujúceho degustátora, ktorý privonia k zátke, nechá si pretekať víno z jednej strany úst na druhú, pričom si trošku mľaskne, pozrie jeho farbu a potom povie „môže byť“.

Po chvíľke prišla mladá deva. V jednej ruke fľaša s vínom, v druhej obyčajný otvárač . Pristúpila k stolu a opýtala sa: „To vy ste si objednali víno?“ Boli sme sami, tak neviem, kto iný by to mohol byť, ale nebuďme zlí. Potom pokračovala.

„Viete čo, mohli by ste si to otvoriť?“ Natiahla ruku k mužovi, ktorý prestal dýchať.

„Prosím?“

„No, viete, ja to neviem a je to dosť drahé víno, tak aby som niečo nepokazila.“

„Aha. A nemáte náhodou lepší otvárač?“ opýtal sa muž so stále neveriacim pohľadom.

„Bohužiaľ, nič iné som nenašla.“

„Tak dajte.“ Vzdychol si a otvoril skvost vinárskej pivnice, ktorý len tak mimochodom, chutil skutočne skvele.

Po dni plnom prekvapení sme si konečne ľahli. Niečo krátko po polnoci nás zobudila hlasná reprodukovaná hudba na chodbe. Spočiatku sme nevedeli, čo sa deje. Keď však hudba hrala ďalšiu pol hodinu, muž sa rozhodol navštíviť recepčnú. Prišiel dole. Svietilo sa, zásuvky boli otvorené a recepčná nikde. „Toto je ako v strašidelnom zámku. Myslia to vážne?!“

Fakt tam nikto nebol. Ani po pol hodine, ani po hodine. Jednoducho nikde nikoho. Len hudba z reproduktorov vyhrávala vianočné pesničky do skorého rána, hoci do Vianoc bolo ešte niekoľko mesiacov. Kto to vypol, neviem. Nikdy sme sa nedozvedeli ani prečo to hralo a kde bola recepčná.

Jedno sme však vedeli hneď ako sme nasadli do auta a naštartovali. Toto miesto vidíme naposledy, hoci sme prežili noc, na ktorú určite nezabudneme.