Johana

Sadnete si, otvoríte jedálny lístok a ste v rovnakej gastronómii ako včera na Považí a minulý štvrtok v okolí Trenčína. Kačacie stehno s lokšou, halušky s bryndzou, vyprážaný syr, vyprážané kuracie, vyprážané čokoľvek. A niekde medzi tým je opatrne vsunutý „moderný“ šalát, ktorý pôsobí ako povinná jazda. Čistá katastrofa.

Všade to isté.

Rozdiely? Ale áno nájdu sa. Naše reštaurácie totiž súperia v tom, ktorá z n ich ponúkne drahší vývar. Zatiaľ vedie malá obec Blahovo, ktorá tento kulinársky zázrak ponúka za šesť eur. Kupované rezance, trochu uvarenej mrkvy a cena hodná dobrého červeného vína. No nedaj si!

Keď nám covid zatvoril reštaurácie, nikto z nás netušil, ako sa táto oblasť zmení. Spočiatku sme prijímali vyššie ceny s pochopením – chápali sme, že prevádzky musia prežiť. Objednali sme si to isté ako predtým, len za dvojnásobok. A verili sme, že je to len dočasné.

Potom však k argumentu „covid“ pribudli „ceny energií“ a „drahé suroviny“. Áno, aj to sme chápali. Ale, prepáčte, tieto problémy máme všetci. My tiež platíme účty, kupujeme si potraviny, odvádzame dane. A na rozdiel od vás nemáme päťpercentnú DPH.

Možno aj preto, reakcia na správanie reštauratérov, nenechala na seba čakať. Podniky sa začali vyprázdňovať a ceny ďalej rástli. Dnes, keď vojdete do priestoru pre päťdesiat hostí, sedí tam jeden čašník a dvaja turisti. V lete to na terasách trochu ožije, ale určite to nie je to, čo pred covidom.

Nízky obrat znamená nižšiu čerstvosť, nižšia čerstvosť znamená menší pôžitok, a menší pôžitok – ďalší odliv hostí. Gastro sa točí v kruhu, v ktorom blúdi znechutený hosť a nudiaci sa personál.

Známa sa nedávno vrátila z Belgicka – káva za deväťdesiat centov, steak za dvanásť eur. Po výlete do Česka a tamojších „obyčajných“ reštaurácií si kladiem otázku: „Prečo si to robíme? Prečo stačí prejsť sedemdesiat kilometrov od Bratislavy a začne iný gastronomický svet? Svet, v ktorom rovnako platia dane, potrebujú energiu a kupujú suroviny.“

Vážení reštauratéri, prečo nám teda predávate bujón s mrkvou za šesť eur, kačacie stehno s dvomi lokšami a lyžicou kapusty za osemnásť? Prečo sa slovenský jedálny lístok scvrkol na dva národné mýty a fritézu?

Aby som bola spravodlivá – výnimky existujú. V Banskej Bystrici je malý hotel Kúria. Výborná kuchyňa, kombinácie chutí sú jedinečné, jedlá neopozerané a vždy chutné. V Angels mi chutí rovnako – interiér s noblesou, stále plno. Rovnako v Medusa Restaurants. Nedávnym prekvapením bola benzínová pumpa – bistro Tanker Čaradice. Poviete si „táckareň“, ale chuť jedla a jeho úprava by pokojne obstáli v reštaurácií s prívlastkom „dobrá“.

Ako advokátka, ktorá pracuje naprieč celým Slovenskom, trávim v reštauráciách viac času, než by som chcela. Keď natrafím na výnimku, kladiem si otázku: „Začína sa naše verejné stravovanie meniť, alebo sú to len výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo?“

Tak veľmi by som chcela veriť, že slovenské gastro sa mení a že z chladiacich boxov konečne prestanú vychádzať len kompromisy a začnú sa na stoly podávať poctivé, premyslené jedlá, za ktoré rada zaplatím možno aj trošku viac ako pred covidom.