Johana

Keď nebudem sviňa, nezarobím. Povie si kontrolór a s plnou vážnosťou uloží pokutu až sa vám zatočí hlava. Tam, kde zákon pozná napomenutie alebo upozornenie, švihne tisícpäťstovú pokutu za chýbajúcu diakritiku v pokladničnom bločku. Preslávi síce výrobcu langošov, ale vydesí stovky ľudí, ktorí podnikaním živia rodiny.

Ak je úspešnosť kontrolórov hodnotená predovšetkým podľa počtu alebo objemu uložených pokút, nemožno sa čudovať, že upozornenie či napomenutie takmer prestáva existovať. Prísnosť sa stáva cnosťou, zhovievavosť slabosťou a občan prestáva byť človekom, ktorý sa dopustil drobného pochybenia. Stáva sa položkou v štatistike úspešnosti.

Čím viac pokút, tým lepšie výsledky. Takýto systém prirodzene nevychováva k primeranosti, ale k nekompromisnosti. Tam, kde by kedysi stačilo upozornenie, dnes prichádza sankcia. Nie preto, že by to bolo vždy spravodlivé, ale preto, že tvrdosť sa stáva meradlom úspechu.

Zavedenie parkovacej politiky je kapitolou samou o sebe. Pokuty za parkovanie na nesprávnom mieste, v nesprávnom čase sú jasným príkladom neprimeranej tvrdosti kontrolórov, ktorí to rúbu hlava – nehlava. Za minútu po časovom limite pokuta v plnej výške. Sedemdesiatosem eur pokuta za parkovanie na vlastnom pozemku. Ak ste 11.júna 2026 sledovali reláciu „Občan za dverami“, v ktorej sa redaktor venoval práve tejto téme, museli sa vám pretáčať panenky na hlave. Výklad pracovníka hlavného mesta o tom, čo je a nie je verejným priestranstvom, kedy môže vlastník na svojom pozemku parkovať a kedy nie, je ako z krajiny neobmedzeného šikanovania. „Náš právny názor je takýto a keď sa ti nepáči, obráť sa so žalobou na správny súd. Zaplať si právnika, súdny poplatok, vezmi si voľno, keď pôjdeš na pojednávanie a dúfaj, že vyhráš. Ja ako kontrolór si budem vypisovať rozhodnutia o uložení pokuty, napĺňať kasičku s príjmami a dúfať, že deväťdesiatdeväť percent pokutovaných nepôjdu do súdneho procesu.“ Kto by tiež kvôli sedemdesiatim ôsmym eurám išiel na súd? Stojí to peniaze, čas a výsledok môže prekvapiť. Ak neprekvapí a mesto prehrá, nikomu sa nič nestane. „Prinajhoršom prehráme spor, vrátime pokutu, zaplatíme súdne trovy.“ Tých deväťdesiatdeväť percent pokutovaných sa na to bohato poskladá.

Však posúďte sami! V článku s názvom: „Parkovací systém PAAS vlani priniesol Bratislave rekordné príjmy. Mesto časť výnosov investuje do parkovacích domov a rozvoja udržateľnej mobility“ uverejnenom v HN online dňa 29.6.2026 sa uvádza, že: “(…) Bratislavský mestský parkovací systém PAAS priniesol v roku 2025 hlavnému mestu príjmy vo výške viac ako 22,96 milióna eur. (…) Udelených bolo 131 690 pokút, príjmy z objektívnej zodpovednosti vo forme príjmu z pokút boli viac ako 4,86 milióna eur.“

O čom tieto čísla vlastne vypovedajú ?

O disciplinovanosti vodičov? O efektivite kontrolného systému? Alebo skôr o tom, že sankčný mechanizmus sa postupne stáva významným zdrojom príjmov verejných rozpočtov? Áno, pokuty majú primárne zabezpečovať dodržiavanie nastavených a prijatých pravidiel. Ak sa však stanú významnou zložkou príjmov, narastá motivácia k vytváraniu ďalších a ďalších nezmyselných povinností, za ktoré si mesto alebo štát zinkasujú sankcie. A v tejto chvíli si musím položiť otázku či ich hlavným účelom zostáva zabezpečenie dodržiavania pravidiel, alebo napĺňanie verejných rozpočtov.

Môže sa človek žijúci v tejto krajine cítiť bezpečne, keď má na každom kroku obavu, že za drobné pochybenie zaplatí ďalšiu pokutu? Je pocit bezpečia spojený len s kriminalitou, migráciou, sociálnymi istotami či rodinným zázemím? Alebo ho ovplyvňuje aj to, aký vzťah má štát k vlastným občanom?

Pocit bezpečia nevzniká iba z presvedčenia, že nás štát dokáže ochrániť pred páchateľmi trestných činov. Vzniká aj z dôvery, že svoje právomoci bude vykonávať rozumne, primerane a spravodlivo. Ak sa však pokuty postupne stávajú významným zdrojom príjmov verejných rozpočtov a občania nadobúdajú pocit, že represia prevláda nad zdravým rozumom, stráca sa pocit bezpečia.