Johana

V živote by som sa nepriznal k tomu, čo som neurobil. Naozaj? Ste si istý?

Kriminalistika pozná množstvo prípadov, keď sa priznali ľudia, ktorí nič neurobili. Prečo?

Možno preto, že človeka nezlomí vždy vina. Niekedy ho zlomí bezmocnosť. Ako obhajkyňa som sa viackrát stretla s ľuďmi, ktorí na začiatku s istotou tvrdili, že sa nikdy nepriznajú. Po mesiacoch vo väzbe hovorili niečo iné. Nie preto, že by sa zmenila pravda. Zmenil sa človek.

Ako sa to môže stať?

Ráno ako každé iné. V práci si uvaríte kávu, prečítate obľúbené rubriky a začnete normálne pracovať. Klopanie na dvere a razantný vstup príslušníkov polície vám zdvihne obočie. „Pán Novák?“ „ Áno.“  „Kriminálna polícia.“

Chvíľu vôbec nevnímate a strhnete sa až na razantné „Pôjdete s nami.“ Cestou v policajnom aute máte pocit, že sa vám sníva. „Určite ide o nejaký hlúpy omyl. Pôjdem na oddelenie a všetko sa vysvetlí. Ale čo to ten policajt motal? Korupcia? Sa museli zblázniť.“ Myšlienky sa vám točia v hlave ako prívalová vlna. Napriek tomu veríte, že je to len hlúpa zhoda náhod.

Miestnosť na oddelení polície je nepríjemne strohá. Nie náhodou. V takom prostredí sa človek len málokedy cíti pokojne.

Usadíte sa na tvrdú drevenú stoličku oproti vyšetrovateľovi. Zlý sen pokračuje. Dozvedáte sa, že ste obvinený z korupcie. Nasleduje poučenie o vašich právach, informácia, že si môžete zvoliť obhajcu.

„Nič som neurobil. Načo by mi bol obhajca. Jednoducho im vysvetlím, že je to všetko blbosť a pôjdem domov.“ A tak začnete. Hovoríte všetko, o čom si myslíte, že to vyrieši situáciu. Po výsluchu sa dozviete, že nevyriešilo.

„Pán Novák, podávame návrh na vaše väzobné stíhanie. O návrhu rozhodne sudca pre prípravné konanie. Dovtedy pôjdete do cely predbežného zaistenia.“

Vašou hlavou preletel vlak a narazil v tuneli do svetla, ktoré náhle zhaslo. Prvýkrát vám napadne, že dnes večer možno neprídete domov.

„ … som Vám vysvetlil, že som nič neurobil. Vy ste ma nepočúvali? Nič z toho, čo je v obvinení som neurobil.“

„ Ale áno, počúval som Vás, spísal som zápisnicu a vy ste ju podpísali. No dôkazy, ktoré máme poukazujú na niečo iné.“

„ Sú to samé klamstvá … “ zúfalo vykríknete a o chvíľu sedíte na starej smradľavej posteli, v špinavej miestnosti s ničím. Volajú to CPZ-ka.

Výsluch pred sudcom trvá necelých štyridsať minút. Ide vám prasknúť hlava. Ten stres a panika sú neznesiteľné. Keď sa po dvoch dňoch ocitnete na Chorvátskej v base, cítite skoro až úľavu, že ten horor z CPZ-ky vystriedala väzba.

O chvíľu pochopíte zmenu scény, ale stále zostávate v režime horor.

Čas plynie. Pomaly, bez obsahu, ako by sa presúval z prázdneho večera do prázdneho rána. Píšete listy domov, telefonujete, čakáte na advokáta, ktorého vám pridelil štát. Čítate si výsluchy tých, ktorí tvrdia, že ste zobrali úplatok a neveríte vlastným očiam.

„ Prečo? Prečo to urobili? Ako sa mi môžu po takomto svinstve pozrieť do očí?“

Premýšľate čo ďalej. Čím viac výsluchov tým je zreteľnejšie, že zohratá partia svedkov si nacvičila bájku o zlom a chamtivom šéfovi, ktorý bral úplatky. Dokonalo zostavené, dokonalo pospájané. Ako sa toho zbaviť?

Nič vám nenapadá. Nič dnes. Nič zajtra.

Dva mesiace, tri mesiace, pol roka ležíte na posteli a hľadíte na drôtený spodok postele nad vami. Z režimu „vyviniť sa“ prechádzate do režimu “prežiť.“ Advokát vám vysvetlí, aký význam má priznanie, o koľko sa urýchli konanie, ako sa zmení trest. A tak pomaly opúšťate svoju rolu bojovníka a prijímate úlohu muža, ktorý sa snaží zachrániť.

Pomaly začínate chápať, čo je to falošné priznanie, ktorého dôvodom nie je vina, ale neznesiteľný psychický tlak, únava, izolácia alebo snaha ukončiť situáciu za každú cenu.

Byť opäť doma s rodinou. Konečne sa okúpať, spať vo svojej posteli, ísť do obchodu a s deťmi na ihrisko …

Pozriete sa na spoluväzňa, ktorý sa odmieta sprchovať. Pri jedle neuveriteľne mľaská a chlípe. Rozpráva o tom, koho a kde skosil a pri každej príležitosti naťahuje päsť. Už je vám to jedno. Nevládzete. Už neviete riešiť vôbec nič len jedinú jednu vec. Dostať sa von.

Priznávate sa. K  skutku, ktorý ste nespáchali. Vraciate sa domov ako korupčník. Odsúdený a potrestaný. Prišli ste o prácu. Kedysi horliví podriadení vám už negratulujú k meninám a prechádzajú na druhú stranu cesty, keď idete z nákupu s manželkou a deťmi.

Začínate odznovu, ale spíte v objatí svojej manželky. Na ihrisku pozorujete hrajúce sa deti. V tom si jedno z nich chce zobrať lopatku vášho syna. Nevie sa mu brániť a vy rozmýšľate, či je to zbabelosť alebo strach z bezmocnosti.